ZÁDIELSKA PLANINA - BÔRKA - ZÁDIELSKA TIESŇAVA

Covid nákaza v plnom prúde a naša vláda spravila po dlhej dobe jeden z mála rozumných krokov. Pre Bratislavu a Košice povolila turistiku aj v okolí. Konečne. Počty ľudí sa tak rozptýlia na väčšej ploche a tak hrozí menšie riziko nákazy. Mimochodom, podľa fotiek na sociálnej sieti, keď bol ešte zákaz opustiť okres, tak Zlatá Idka bola násilne prepadnutá a okupovaná hordou bojovníkov na plechových tátošoch porozkladaných po celej dedine. Na pomoc postihnutej komunite Zlatoidčanov musela prísť polícia, ktorá okupantov obracala ešte pred vstupom do mierumilovnej osady.

S Thailonom sme pozorne sledovali predpoveď počasia a po odpornom piatku, kedy prílev studeného vzduchu so snežením zastavil prebúdzajúcu sa jar, SHMÚ na nedeľu predpovedal rozprávku. Síce studenú, ale krásne slnečnú. Tak sme začali plánovať. Tipy na túru sme museli obmedziť na okolie Košíc, no tu už máme pochodené takmer všetko. Po pol hodine návrhov sme sa jednohlasne rozhodli pre túru do Zádiela. Nie do Zádielskej tiesňavy, lebo sme predpokladali, že takýto istú ideu bude mať aj ďalších možno päťsto ľudí z okolia Košíc, ktorí by chceli využiť krásne počasie na pobyt na čerstvom vzduchu. Na parkovisko s kapacitou cca 30 áut v obci Zádiel prichádzame presne o desiatej a veru parkovisko už bolo spola plné. Vrieskajúce deti, havkajúce psy a vrava ako na odpuste. Rýchlo sa spakujeme a vyrážame presne opačným smerom, ako ostatní. Nejdeme do tiesňavy ale vraciame sa smerom nižšie a medzi domami šípime odbočku na Náučný chodník Zádielska tiesňava. Ten chodníček je fakt uzučký a v lete, počas mohutnej vegetácie zrejme aj riadne zarastený. Po kratučkom miernom úseku nastupuje fuška. Aspoň pre mňa. Začíname totiž stúpať prudko hore na Zádielsku planinu. Fučím ako parná lokomotíva a čoskoro zhadzujem vetrovku. Začína byť riadne teplo. Slnko na nás svieti na plný výkon a kedže nízky listnatý porast ešte nenahodil zelený šat, tak slniečko krásne zohrieva aj nás. Pred nami vidíme dvojicu turistov. Za nami začujeme skupinku piatich mladých ľudí, ktorí vedľa mňa presvištia rezkým krokom. Začíname šípiť, že ani v tejto časti to nebude ľudoprázdne a že niektorí rozmýšľajú podobne ako my. 

Cesta na planinu po náučnom chodníku

Po ďalších 20 minútach zhadzujem flisku a ostáva mi len dlhé tričko s vestou. Aj tak je fajne teplučko. Vietor vôbec necítiť. GPS zapípalo, čo nám naznačilo, že niekde v okolí sa už ukrýva keška (Geocaching - Výhľadový bod nad Zádielom). Je veľmi blízko chodníka. Predieram sa ku skale a odrazu na mňa zažmurkajú tri nádherné poniklece. Zhadzujem ruksak aj iné teplé veci a fotím. Poniklec je nádherný a je jeden z prvých kvietkov krasových oblastí. Po nich príde ešte väčší krásavec - hlaváčik jarný. Kešku sme našli a tak sa poberáme ďalej.

Prvé poniklece

Po približne hodinke prudkého stúpania vstupujeme na planinu. Všetky planiny Slovenského krasu sú úžasné. Stačí sa vždy vyštverať hore a potom je to už len chodenie po miernych zmenách výšky. Obaja milujeme planiny, obaja milujeme horské lúky a krásne výhľady. Tu to máme all-in-one ...

Kde-tu badať ešte zvyšky snehu, ale je vidieť, že jar sa už neodbytne hlási o slovo aj tu. Respektíve na planinách krasu vždy o trošičku skôr ako dolu. Pred nami sa otvárajú nádherné výhľady na planinu a hlavne dolu, do Zádielskej tiesňavy. V diaľke, pozdĺž skalného prahu, badáme viacero ľudí. Celkovo sme ich na planine stretli asi 25, ale náš predpoklad bol, že v tiesňave sa tiesnila v jednom okamihu isto aj stovka ľudí.  

Jednoducho nádhera ... tie skaliská

Zádielska planina je súčasťou Národného parku Slovenský kras a svojou plochou 17,5 km2 je druhou najmenšou planinou národného parku. Na Zádielskej planine sa nachádza Zádielske hradisko, ktoré je jedno z najstarších a najväčších pravekých slovenských hradísk. Na planine sa nachádza asi 80 jaskýň a priepastí. Najväčšou je Hačavská jaskyňa, s dĺžkou asi 200 m. Za samostatnú národnú kultúrnu pamiatku bola vyhlásená Kostrová jaskyňa (s dĺžkou 60 m) ktorej vnútro odhalilo dôležité archeologické nálezy z doby bronzovej.  Jaskyňa Erňa (dĺžka 95 m), je zaujímavá tým, že sa v nej nachádza jeden z najväčších podzemných priestorov v Slovenskom krase o rozmeroch 60x40x24m. Len pripomínam, že podľa zákonov SR je vstup do akejkoľvek jaskyne zakázaný. Teda okrem tých verejne prístupných. Takže môžete odložiť čelovky, laná a inú výbavu do pivnice. 

Hore, na planine sa pripájame na modrú TZT. Turistické značky sú na železných tyčiach, nakoľko v týchto miestach nie je dosť iných možností ako dať značku na obligátny strom, Dreviny sú malé, zakrpatené. Robíme si krátku prestávku na čaj a na výmenu bateriek. Spozorujeme, že sme sa zložili neďaleko malej priepasti, ktorá bola kedysi dávno obohnaná drevenou zábranou. No zub času už spravil svoje a zábrana je len teoretická. Chcem si skontrolovať našu pozíciu na mape a tak podvedome siahnem na hlavu po okuliare ... ale okuliarov nikde. Nuž nechal som ich asi pri tých poniklecoch. Klasika. Po roku 2020, kedy som fakt na potulkách nestratil nič, som si už myslel, že som sa zmenil. Ale mýlil som sa ...

Pokračujeme ku skalnému prahu a aj keď sme to obaja videli už viackrát, sánka opäť dolu a obaja híkame a nadšene sa pozeráme do bezodnej hĺbky lemovanej vápencovými bralami. Pohľad je o to krajší, že na druhej strane tiesňavy absentuje listová zeleň na stromoch a všetko je krásne vidieť. 

Living On The Edge

Malá, nenápadná riečka Blatnica trpezlivo po milióny rokov vyformovala takú úžasný výtvor, akým je Zádielska tiesňava. Celá Zádielska dolina má 10 kilometrov, ale najhodnotnejšou a najkrajšou je Národná prírodná rezervácia Zádielska tiesňava s dĺžkou asi 4 km. V najužšom mieste má len 10 metrov a keď sa zdola pozriete nahor (hocikedy okrem leta) uvidíte okolo seba skalné bralá  a strmé vápencové steny týčiace sa až do výšky 300 metrov. Najkrajším skalným útvarom je Cukrová homola, ktorá sa majestátne vypína pri južnom okraji tiesňavy. 

My sme však hore, nad tiesňavou. Slniečko stále nádherne ohrieva okolité lúky, ale dolu do tiesňavy nezasvieti, tam je ešte zima. Vetrík začína mierne pofukovať, ale nie je to nič nepríjemné. Posúvame sa ďalej a opäť fotíme. Hore na planine sú minimálne tri miesta ktoré poskytnú návštevníkom dychberúce pohľady na tiesňavu. No my sme zažili ešte jeden dychberúci zážitok. Pri druhej vyhliadke sme sa vydali hľadať ďalšiu kešku (Karst view Zádiel). Mala byť umiestnená niekde v skale. Lenže skál tam bolo neúrekom, Po minútke sa pri nás pristavuje jeden manželský pár a pýta sa bez okolkov: "Hľadáte to, čo chceme aj my?" Je hneď jasné, že sú to kešeri, ktorí si prišli pre bodík do hry. Skúmame všetci terén. Ja zachádzam trochu ďalej od súradníc, ale po krátkej prehliadke terénu usudzujem, že tu to nebude a chcem sa vydať nazad k ostatným. Noha sa zvrtne na šikmom kameni, strácam rovnováhu, v pude sebazáchovy sa chytám konára, ktorý sa však láme a ja sa nekontrolovateľným pádom približujem ku skalnému prahu. Nakoniec s veľkým rachotom dopadám do kriakov, ktoré zastavili môj priamy pohyb smerom do rokliny. Pribieha Peter a dáva mi kontrolnú otázku, či som OK. Spočítam si ruky, nohy, pozriem, či nevidím kosť ... A keď je výsledok negatívny, zahlásim, že som v poriadku a pomaly sa zdvíham zo zeme. Odniesla si to len narazená dlaň. O sekundu na to pani z kešerského dua hlási nález. Logujeme a ja si musím trošku počkať, kým sa moja hladina adrenalínu vyrovná. Po krátkej chvíli sa však posúvame ďalej. 

Míňame ďalšie skupinky turistov a chvalabohu všetci boli veľmi ohľaduplní. Tí, čo nemali rúška na ústach sa vyhýbali kontaktu veľkým oblúkom a tí čo ich mali, tak si ich pri stretávaní s nami nasádzali na ústa. A dokonca, ešte aj tie psiská, ktoré sa dostali na planinu a do tiesňavy boli podozrivo slušné. Ani jeden neštekal, ani jeden nevyskakoval. Za to máte, milí psíčkari, u nás plusové body. Prechádzame okolo veľkej lúky so salašom, kde sa v lete pasie dobytok. Hneď za salašom je rázcestník Na skale (670 m) a od tohoto bodu začína klesanie, opäť miestami prudké, na horný koniec tiesňavy, ku horárni. Dolu pri opustenej chatke správy Národného parku si dávame odpočinok na načerpanie živín. 

Pohýname sa ďalej a rozmýšľame, že vybehneme na druhý okraj tiesňavy, na planinu Horný vrch. Lenže na tento okraj planiny ešte nezavítala jar a keďže je cesta nahor zasypaná namrznutým snehom, rýchlo meníme plány. Najprv sme mysleli, že si to skrátime priamo cez tiesňavu k autu, ale pohľad tým smerom, kde sme videli zástupy ľudí, nás donútil vymyslieť tretiu alternatívu. Spomenuli sme si, ako sme kedysi šli na bicykloch z Košíc cez Štós, Úhornú a Bôrku spomenuli sme si, že v sedle nad Bôrkou je krásny pohľad na dedinu. Tak sme sa vybrali po ceste Baksovou dolinou nahor, do sedla. Ľavá strana bola plná snehu miestami aj so závejmi a prvá strana bola už takmer jarná, úplne bez snehu ale zatiaľ ešte bez olistenia stromov. Po 2,5 km prichádzame do sedla. Kaplnka, ako sme si ju pamätali kedysi, tam stojí dodnes. 

Keby sme šli cez tiesňavu, míňali by sme davy ľudí

Pamätníčka

Zima ešte nepovedala svoje posledné slovo

Kaplnka v sedle

Rozhodujeme sa ďalej. Otočíme sa a ideme nazad, alebo ešte skočíme pozrieť popri lese do Bôrky? Cítime sa obaja v pohode, tak si našu trasu opäť predlžujeme a lesom kráčame ku dedine. Míňame stromy nezručne osekané tupými sekerami, vidíme kolesový nástroj na ručné približovanie dreva a konštatujeme, že národný park, nenárodný park ... všetko jedno. V diaľke vidíme Soviu skalu ukončenú krížom a pod vrchom, priamo v skale, zdiaľky badáme akýsi portál. Tipujeme to na baňu, ale keďže sa to nachádza uprostred osady, meníme smer a mierime priamo centra Bôrky, kde si nafotíme NKP - národné kultúrne pamiatky. Na svojej mape mám poznačené, že by tu mali byť dve. Prvou je rímsko-katolícky kostol Karmelskej Panny Márie. Bol postavený v roku 1759 na zvyškoch pôvodného gotického kostola v barokovo klasicistickom štýle. 

Kostol Karmelskej Panny Márie

Ďalej, pri ceste, sa nachádza neobarokový kaštieľ z konca 19. storočia s výraznými štítmi, ktorý dal postaviť gróf Felix Zichy-Ferraris. Po 1.svetovej vojne ho vlastnila rodina Horthy Miklósné (Horthy de Nagybánya). Posledným majiteľom kaštieľa bol Miklós Horthy von Nagybánya, s manželkou Mariou Consuelou Károlyi. Miklós Horthy von Nagybánya bol synom admirála bez mora, regenta Maďarska, Miklósa Horthyho.

Zichyho kaštieľ

Na ceste sa stretávame s jednou pani a zo zvedavosti (s riadnym covid-odstupom) sa pýtame na ten zvláštny portál pod Sovou skalou. Pani nám vysvetľuje, že je to Jaskyňa mieru a v tej jaskyni je umiestnená za železnou mrežou socha Karmelskej Panny Márie. Na internete, už doma, zisťujem, že sa tu každoročne v polovici júla konajú veľké púte. Po slávnostnej svätej omši v oboch jazykoch sa sprievod večer s fakľami pohýna práve k uvedenej soche, kde pokračujú modlitby. Názov Jaskyňa mieru v Bôrke na webe zrejme nenájdete. Nazýva sa totiž Jaskynná kaplnka ale po maďarsky to miestni ľudia nazývajú Béke-barlang.  Čiže Jaskyňa mieru.

Kaplnka pri spiatočnej ceste

Stúpame nazad do sedla, ku kaplnke a začíname sa vracať k autu. Vcelku prudkým svahom sa dnes po druhý raz dostávame ku horárni na konci Zádielskej tiesňavy a začíname ju prechádzať smerom ku parkovisku. Cesta tiesňavou je po mohutných záplavách značne poškodená, čo by tak pre peších návštevníkov ani nevadilo, ale je je úplne pod zľadovatenou krustou a tak opatrne našľapujeme, aby sme nemuseli riešiť opäť prílišné vyplavenie adrenalínu do tela. A nutné dodať, že je cca 16,00 a v rokline niet ani nohy ... Toto je ten správny čas, ako sa vyhnúť turistickým davom! Roklina, či tiesňava je aj zdola nádherná. Spoločnosť nám robí potok Blatnica, ktorý má na svedomí tento krásny geologický výtvor. Skalné bralá vidieť v plnej kráse, lebo, ako som už spomínal, dreviny sú bez olistenia a tak vidíte maximum, čo sa dá. Fotíme vodopádiky, skaly, pokrútené a hrčovité stromy, keď tu odrazu, akoby niekto narysoval čiaru na cestu a povedal si: Hore bude zimná časť a dolu bude jarná časť ... Tak sa jedným krokom dostávame do úplne suchej časti tiesňavy. Prechádzame okolo majestátnej Cukrovej homoly a neveriacky krútime hlavou, ako niekto dokáže vyliezť až na vrchol po takmer kolmých stenách. Nič pre nás...

Jediná zelená farba bol mach

Potok Blatnica

Staré pokrútené kmene stromov

"Jarná" časť rokliny

Nádherné divadlo na záver dňa

V diaľke už vidíme naše osamotené auto na takmer vyľudnenom parkovisku, ale podľa jedného auta stojaceho poniže, na tráve, detekujeme, že tu okolo obeda muselo byť riadne husto.

Zhrnutie: Zádiel (267 m) - Náučný chodník Zádielska tiesňava - Okrúhly laz (587 m) - Na skale (670 m) - Zádielska dolina, horáreň (450 m) - Bôrka -  Zádielska dolina, horáreň (450 m) - Zádielska tiesňava - Zádiel (267 m)

Dĺžka trasy 20,10 km

Nastúpaných 900 metrov

Trvanie 6 hodín

Absolvované: 7.3.2021