Cestovačky: októbra 2015

Deň tretí - 16.9.2015 - Na Nemcov!

Spánok bol po predchádzajúcom vyčerpávajúcom dni relatívne hlboký a osviežujúci. Mohlo to byť aj lepšie, ale to by nesmela na blízkom okolí prebiehať hlavná sezóna jelenej ruje. Nadržané a testosterónom napumpované jelene si to rozdávali na diaľku štýlom: kto viac zaručí, vyhráva. Začali už pri súmraku o siedmej večer a pokračovali až do brieždenia. Bez prestávky. Natíska sa otázka. Kedy vlastne tie jelene počas ruje spia? O štvrtej ráno som sa dokonca šiel presvedčiť do kúpeľne, či ten jeleň nie je náhodou priamo pod našimi oknami. Otvoril som okienko, ale nevidel som ho. Ručanie však bolo ohromujúce.

Naše ranné rituály sa ani v tento deň nemenili a tak po obligátnych Beiných dvoch kávach a dvoch cigaretách sme sa stretli v reštaurácii. Švédske stoly pripravené, ale nikde nikoho. Ostych som zahodil za hlavu a začal raňajkovať. Až po desiatich minútach začali chodiť prví hostia. Vtedy som pozrel na hodinky a zistil, že ja som vlastne začal raňajkovať ešte pred otváracími hodinami. Pripadal som si ako turista z Československa v roku 1991 v Egypte, keď zažil prvý raz ponuku v štýle all inclusive. Prvý do jedálne, posledný, s plnými taškami von. No ja som z reštaurácie odchádzal akurát s plným bruchom.

Obliekame sa teplejšie, lebo ráno je sviežo. Sadáme na bicykle a po kilometrovom stupáku priamo od hotela tentokrát už odbočujeme na správnej križovake v smere na kešku, ktorú som mal v pláne odloviť už včera. Bývalá obec Radvanovice. Z popisu sa dozvedám, že sa tu odohral identický scenár usadlostí v tomto kraji. Anšlus, vysídlení Česi, vojna, oslobodenie, vysídlení Nemci. A keďže väčšina obyvateľov bola nemecká, tak tu neostal nik. Okrem jedného domu. Komunisti sa pustili do čistenia dôsledne. Vzhľadom na to, že sa okolie stalo pohraničnou oblasťou, a na dôvažok na hraniciach so Západom, tak všetky usadlosti surovo zrovnali so zemou. Ostali len kamenné stienky, ohraničujúce jednotlivé pozemky.

Zápis do logbooku pri pamätnom kameni bývalej obce Radvanovice

Míňajúc pamätný strom, mohutnú lipu, sa znova kochám krásnymi lúkami, ktoré sú všetky do jednej pokosené. Všímam si trasu, lebo viem, že keď sa budeme vracať, pôjdeme skratkou. Konečne dolu kopcom. Neteším sa. Lebo viem, že platí pravidlo: Keď klesáš, na konci si to budeš musieť vystúpať. Ráno, ešte na recepcii, sme sa opýtali, kde sa dá dobre vymeniť euro za české koruny. Pani nám poradila, keďže ideme smerom na Radvanovice, že po klesaní sa naviažeme na hlavnú cestu, treba odbočiť doľava a vraj hneď vedľa bordelu. Najprv som myslel, že tam bude nejaká čierna skládka. Pre istotu som sa opýtal.
- Skládka, alebo kupleraj?
- To druhé, - odpovedala s rumencom na tvári
Blížime sa na danú križovatku. Že sa napájame na hlavnú cestu svedčil fakt, že tadiaľ prechádzalo veľké množstvo kamiónov. Bočíme naľavo a už zdiaľky viem, kde bude zmenáreň. Hneď pri ceste je ohyzdný ružový poschodový dom s neónovými nápismi CLUB FENIX a Eingang ... Veľmi nad tým nerozmýšľam a suniem sa ďalej. Moja komunikatívnejšia polovička sa ide do maličkej zmenárne prezvedieť na aktuálny kurz.
- Nic moc, - vraví.
Sadáme na bicykle a opatrne ideme po krajnici. Našťastie cyklotrasa vedie po starej ceste do Strážného a tak s radosťou opúšťame veľmi frekventovanú cestu. Po približne kilometri prichádzame so Strážného. Mám tu vybaviť od švagra jednu dôležitú vec. V osemdesiatych rokoch práve tu strihal meter svojej dvojročnej povinnej vojenskej služby ako pohraničiar - psovod. Mal som mu nafotiť jeho staré kasárne. Aby si pospomínal. No akosi sa nemáme koho opýtať. Všade dookola samé "blšákové" stánky Vietnamcov a bordel na bordel. Teda na upresnenie nenormálne množstvo verejných domov. Tak koho sa mám pýtať? Vietnamcov? Ledva mi rozumejú po slovensky. A ako neskôr zisťujem i s češtinou majú ein bisschen problém. Alebo sa mám pýtať zamestnankýň vykričaných domov? Ešte horšie. Sladko odpočívajú po nočnej šichte.

Všade dookola len názvy typu Mirage Night Club, Extaze Night Club, Night Club Luna... Neue bombastisch Preise 30 € / 30 min. No nekup to! A to som zistil na webe, že v roku 2010 to bolo Halbe Stunde für 50 €. Inflácia ... "Otváracia" doba 15,00 - 04,00. A viete čo? Na tom blšáku by ste márne hľadali české ešpézetky. Samý Nemec. To isté aj pred bordelmi (to som zistil večer, keď sme sa tadiaľ vracali). Videl som tam takého klasického mastňáka vo fialovom saku a v zelených nohaviciach. No des!

Blšák pre Nemcov

Opúšťame Strážný opäť po starej ceste, ktorá teraz slúži len cyklistom ... a prostitútkam. Pri ceste sa nám stretli pohľady s dvojicou druholigistiek, ktoré šliapu popri ceste. Mysľou mi blúdia myšlienky o tom, čo dokáže prinútiť ženy, aby klesli na tento level a akí muži to sú, ktorí sú ešte o jeden level nižšie, ako tie chudery, čo stoja popri ceste. Končím s filozofovaním a radšej sa pozerám na Beu, ktorá, pokiaľ sa jedná o kopce, je stále predo mnou. Cestička vedie popri hlavnom ťahu a po krátkom výšľape sa pred nami otvára údolie s Hraničním potokom. Míňame Duty Free Shopy a Wechselstuby a rôzne Outlety. Pri prechode štátnej hranice nazastavujeme kvôli hustej premávke kamiónov. Radšej trochu pôjdeme ďalej, na lesné odpočívadlo s mapou. Ľahké občerstvenie, oboznámenie sa s vonkajšou mapou a pokračujeme už lesom smerom na Philippsreut a spoznávame úzkostlivú snahu nemeckých cyklokartografov viesť cyklochodníky striktne mimo hlavné cesty. Vo Philippsreute sa im tak podarilo nakresliť trasu tým spôsobom, že namiesto jedného krátkeho križovania hlavnej cesty ideme asi 600 metrov dookola. Aj napriek tomu sa im však podarilo to, že sme museli prechádzať kolmo cez hlavnú cestu plnú kamiónov. Bez priechodu, bez vyznačenia, bez dopravnej značky pre vodičov áut. Odmenou nám je však tichá a ospalá dedinka Philippsreut s cintorínom asi tak 15 x 15 metrov. Podľa vopred pripraveného itinerára som vedel, že máme ísť okolo troch dedín: Vorderfirmiansreut, Mitterfirmiansreut a Hinterfirmiansreut. Lámal som si na tých názvoch jazyk, tak sme si ich zapamätali len ako Vorder, Mitter a Hinter. Vo Vorderi bočíme z cesty dolu na štrkovitú cyklocestu. Značená je efektnými, avšak neefektívnymi drevenými smerovníkmi, ktoré majú svoje najlepšie roky už za sebou. Klesáme popri lese, cesta je výborne upravená, dávame pozor na tabuľky, aby sme nezablúdili. Cesta začína viesť lesom, začíname prudko klesať. Zastavujem a pýtam s Bei, či ideme dobre. Tipujeme, že snáď áno. Keď je však klesanie čím ďalej prudšie a cesta čím ďalej užšia, obaja šípime, že to asi nebude tá správna cesta. Nemáme veľa na výber, nakoľko v GPS nemám nahraté nemecké cyklocesty ani turistické trasy. Pokračujeme ďalej. Keď nám cestu skríži horský potôčik a neďaleko pred nami sa objavia hraničné kamene, obaja vieme, že je zle. My sme hranicu mali míňať oveľa, oveľa neskôr. Preskakujeme s bicyklami potok a nechávame sa viesť hraničnými kameňmi. Vychádzame na akúsi lúku a pred nami sa objavuje zjazdovka. Prudká zjazdovka. A čo je najhoršie, my dole pod vlekom. Bicykle hádžeme do trávy a dávame si odpočinok. Musíme to rozdýchať. Vieme, že nás čaká cesta až hen hore, na vrchný koniec zjazdovky. Občerstvujeme sa. Dávame si energeťák. Vravíme si, že keď je dolu vlek, nejako sem musia dopraviť obsluhu vleku. V lese zbadáme náznak cesty. Vydávame sa ňou cikcakovito nahor.

Na obrázku ten kopec ani nevyzerá ako prudký.

Vchádzame do Mitterfirmiansreutu. Všade dookola ticho, pokoj, kľud. Žiadna premávka, upravené domy, krásne okolie. Vnímame to, ale len okrajovo. Vydýchavame to prudké stúpanie lesom, ktoré sme museli takmer celé vytlačiť. Pri jednom z domov je prameň. Dopĺňame zásoby a pri drevenom kríži sa máme rozhodnúť, ktorou cestou sa dostať do Finsterau, do bodu, ktorý znamená pre nás polovicu dnešnej plánovanej trasy. Drevené smerovníky nás skôr mätú, akoby nám mali pomáhať. Aj keď sa nám to nezdá (šípka ukazuje doprava), spúšťame sa miernym kopcom s tým, že už niekde len dorazíme. Dorazili sme. Na ďalší malý hraničný prechod pre turistov - Dolní Světlé Hory. Ale ten nebol v pláne. V priebehu hodiny už druhé blúdenie. A čo je najhoršie, naspäť ku krížu do kopca. V duchu sa modlím, aby Bea nebola nervózna, že sme zakufrovali. Na moje prekvapenie to berie športovo. Hneď sa mi lepšie pozerá na jej chrbát. Veď ideme do kopca ...

Dva krát pri to istom kríži

Pri kríži znovu vyberáme mapy, znovu konfrontujeme s dreveným smerovníkom a spoločne od pľúc nadávame (už s úsmevom na tvári) na nemecké nedokonalé značenie. Občerstvujeme sa a pokračujeme ďalej popri malebných domčekoch do lesa po výborne upravenej lesnej ceste. Pod pojmom lesná cesta v Nemecku si však nemôžte predstaviť tú našu lesnú cestu, s hlbokými koľajami od elkátečiek, či s veľkými balvanmi, po ktorých sa dá bicykel akurát tak tlačiť vedľa seba. Lesná cesta bola krásne upravená, bez vychodených koľají, vyspádovaná na odtok vody do lesa, na mnohých miestach žľaby na odvod vody. Proste balada. Trasa je veľmi príjemná. Jemné stupáčiky, jemné klesania. Pozerám do Garminky, kde mám nastavený ako referenčný bod kešku Hammerklause. Som spokojný. Ideme správne.

Tu sa znenazdajky pred nami objaví jazero, ktoré v tomto prostredí vyzerá ako horské pleso vo Vysokých Tatrách. No dobre. Nie sú tu skalnaté hory. Tak aspoň ako v Nízkych Tatrách. Veľkosťou i prostredím takmer ako Vrbické pleso v Jasnej. Ihneď odhadzujeme bicykle a necháme sa láskať lúčami jesenného slnka. Vyzerá to tu úžasne! Oproti, na druhej strane vodnej nádrže zbadáme mladý párik s bicyklami, odpočívajúci v tráve. Romantika ... Vravíme si, že ich musíme sledovať, aby sme vedeli ktorou cestou sa ďalej pustiť. Teraz to však vypúšťame z hlavy. Na rad prichádzajú Horalky. Bea študuje mapu, ja odchádzam odloviť kešku. Nájdená okamžite. Na informačnej tabuli čítam, že Klause je vlastne umelá vodná nádrž, ktorá slúžila na splavovanie dreva z hôr. V okolí je tých nádrží viac.

Horská vodná nádrž Hammerklause

Spomenieme si, že máme sledovať mileneckú cyklistickú dvojicu na náprotivnom brehu. Neskoro! Už tam nie sú! Tak sa vyberáme ďalej. Na križovatke ciest nám nemecké drevené smerové šípky vôbec nepomáhajú. Hádžeme si pomyselnou kockou a vydávame sa jednou z ciest hore kopcom. Začína cesta na našu Golgotu. To však ešte nevieme. Len tušíme, keďže sa stále niekde točíme v lese. Označil som si na navigácii hraničný priechod a pozerám, že sa od neho stále viac a viac vzďaľujeme. Nemáme na výber. Stúpame. Prudko stúpame. No, pravdupovediac, tlačíme bicykle vedľa seba. Prichádzame na nejakú úzku asfaltku a v diaľke vidím dve stojace autá. Musím ich dohnať a radšaj sa spýtame na cestu, vravím si a šliapem do pedálov. Ako sa približujeme k autám, osadenstvo (starší ľudia) práve chcú odísť. Z posledných síl peckujem za nimi a kričím
- Entschuldigen sie mich bitte! Entschuldigen sie mich bitte!
Klopem starkému na okno Mercedesu a začnem komunikovať. Pýtam sa na cestu na hraničný priechod. Z mojej lámanej nemčiny musí isto pochopiť, že som cudzinec, a že tým pádom treba so mnou langsam und deutlich ... On práve naopak. Spustil na mňa vodopád nemeckých slovíčok, ktoré mi vôbec nedávali zmysel. Rozumel som akurát links, rechts a Kilometer. Úporne som sledoval jeho ruku, kam ukazoval a snažil som sa to zapamätať. Nakoniec spomenul "ži-areal" a odfrčal.
- Dankeee, - kričím za nim a vravím si. Nie som o nič múdrejší. Šliapeme ďalej a stále do kopca. Cesta konči. V diaľke vidím šípku s označením Schiareal. Zrazu mi ti všetko logicky zapadá. Nerozumel som mu, lebo na mňa asi vravel bavorským nárečím. To je asi tak, akoby sa Trnavčan pýtal v Kokšov Bakši na cestu bačiho z miestneho domčeka.

Míňame krásne upravené vyasfaltované lyžiarske bežecké trasy a v diaľke už vidíme spomínaný lyžiarsky areál. Skričím do dvora jedného osamelého domca:
- Ktorým smerom je hraničný priechod? (samozrejme, že po nemecky)
- Nach zwo Hundert Meter rechts ...
Chvalabohu, prichádzame do nejakej civilizácie, kde sú aj informačné tabule. Ideme správne! Pozerám do navigácie a oznamujem Bei:
- Už len dva a pol kilometra vzdušnou čiarou!
Vidíme pred sebou len asi kilometrový úsek bez zákrut, akoby narysovaný pravítkom, do kopca. Neznášam takéto úseky. Šliapeš, šliapeš a nič sa opticky nepribližuje. To radšej o kilometer viac ale so serpentínami, kde sa aspoň môžem uspokojiť, že za zákrutou to už bude lepšie. Keď nie za prvou, tak za druhou, treťou ... Ten priamy úsek do kopca je však deprimujúci. Nastáva kríza. Kríza v hlave. U oboch. Po tých blúdeniach a kilometroch navyše už si chceme trasu užívať. No nedeje sa to. Na konci toho kilometrového úseku vidím zákrutu a utešujem seba i Beu, že to určite bude koniec stúpania. Bea neúprosne tlačí do pedálov, až mám pocit, akoby sa chcela tomu kopcu pomstiť. Na horizonte, pri zákrute zisťujeme, že tam cesta nezačína klesať, ale že začína ďalší priamy úsek bez zákrut. Ešte dlhší a s ešte väčším stúpaním. Obaja peníme, ja trochu menej. Síl by aj bolo, ale hlava odmieta. Na navigácii, pri najväčšom priblížení označujem najvyšší bod stúpania a spúšťam odpočet. Kričím na Beu
- Už len 800 metrov! Už len 600 metrov! ...
Odpočítavam. Stúpame do takých výšok, že celú okolitú krajinu máme ako na dlani. K odpočtu metrov pridávam pre Beu i informácie o aktuálnej nadmorskej výške. Zlostne na mňa zavrčí:
- Načo mi je to potrebné vedieť?!?
- Aby si vedela, kedy dosiahneš vrchol ! - kričím za ňou, lebo ju to ešte viac vyburcovalo až takmer roztrhala reťaz.
Ja si idem svojim tempom dychčiac na všetky strany. Bea odpočíva a ja jej kríčím
- Dosiahla si vrchol! Cítiš to? ....
Konečne sa na jej tvári objaví úsmev a vraví
- Konečne. Vrchol! ...
Štatistik sa vo mne nezaprie a oznamujem jej, že sme práve vo výške cca 1150 metrov nad morom. Odpočívame. Kocháme sa prírodou. Je tu nádherne. A vedieť, že odteraz nás už nečaká žiaden veľký kopec, nám dodáva silu. Hlavne tú psychickú, v hlave.

Spoločne na vrchole

Spúšťame sa ku hraničnému priechodu Bučina. Pravdupovediac, som tak trochu šokovaný, keď tu vidím stáť autobus. Nečakal som to. Do autobusu postupne nastupujú turisti, ktorí boli na českej strane Šumavy. Peší i tí s bicyklami. Kvitujem túto službu pre turistov.

Autobus pre turistov na hraničnom priechode

Okolie vyzerá ako z hororového filmu. Následkom vyčíňania kôrovca bol zničený celý les, ale v podraste už sa do výšok derú mladé smreky, buky a hraby. Viac sa mi páči tento spôsob vysporiadania sa s kôrovcom, keď sa to nechá na prírodu, na samovýsev. Na rozdiel od holorubov. Takto stoja vedľa seba odumreté pahýle a mladina.

Poškodený les sa regeneruje

Odpočívame. Študujem mapu a zisťujem, že pôjdeme už len v smere toku potokov, to znamená dolu kopcom. A ďalšou povzbudzujúcou vecou je, že polovicu trasy už máme za sebou.

Príprava na príjemnejšiu časť trasy

Na hraničnom priechode Bučina je pamätník Železnej opone, ktorá kedysi rozdeľovala hranice dvoch štátov i dvoch systémov. Jednoduchý ale názorný.

Pamätník železnej opony

Prechádzame na českú stranu a od radosti fotím "naše" české turistické smerovníky, s ktorými sa nedá nikde v tejto oblasti zablúdiť. Viete o tom, že pásové turistické značenie na území bývalého Československa patrí k najstarším, najdokonalejším a najhustejším turistickým značeniam na svete? Prvé pásové turistické značenie bolo realizované na území terajšieho Slovenska ešte v roku 1874 v okolí Hodruše a Počúvadla. V Českých krajoch to bolo v roku 1884 v Beskydách, v okolí Radhošťa.

Najlepšie pásové turistické značenie na svete - to české a slovenské ...

Takisto ako na nemeckej strane i na tej českej ma trochu šokne zastávka autubusu. Tu, v tejto časti, kde líšky dávajú dobrú noc, ma to prekvapuje. O niekoľko sto metrov ďalej vidím aj luxusný hotel Alpská vyhlídka. To jasne napovedá, že zapadákov to zrejme nebude a opravujem si svoje hodnotenie miesta s líškami ... Dostávame sa na križovatku turistických ciest a my sa vydáme po Eurovelo 13. Už sme sa s touto trasou stretli včera, tak som vedel, že to bude "jízda". A bola ... Jeden z mojich najkrajších zážitkov počas pobytu na Šumave. Vynikajúco upravená, perfektne značená cyklotrasa v nádhernom prostredí. A ešte k tomu zadarmo - dolu kopcom. Až do Strážneho to je približne 15 kilometrov. Výskali sme od radosti a kričali sme jeden na druhého, že sa to oplatilo vystúpať aj s tými blúdeniami na nemeckej časti trasy. Bolo to neopísateľne krásne. Míňali sme v protismere množstvo cyklistov (takmer ani jeden sa nepozdravil). Slniečko svietilo, teplota príjemných 15 C. Čo viac si želať? Cestou sme odlovili ešte dve kešky. Na každej sme trochu postáli a kochali sa krásou okolitej prírody.

Postupne začína rovina a objavujú sa popri ceste v lese osamotené budovy. V jednom zastrčenom dome s plastovými stoličkami na verande vidíme nápis Preise 15 € / 30 min. To bude nejaká tretia liga, vravím si a viem, tým pádom, že sa blížime do Strážného. Okolo bordelov a stánkarov len prefrčíme a vraciame sa späť. V časti U Křížku odbočujeme a robíme si skratku lúkou po zelenej turistickej trase. Časť tlačíme, lebo terén nie je veľmi vhodný pre bicykle. Ideme po akejsi hrádzi. Avšak uprostred lúky? Bližšie mi to objasnila keška Rybník u Splavského mlýna. Už v 16. storočí tu bol vybudovaný rozsiahly rybník. V tom istom storočí však bola hrádza pretrhnutá a rybník už na pôvodnom mieste neobnovili. Cestička je zarastená, je vidieť, že veľa turistov tade nechodí. Napriek tomu, že tu nádherne meandruje Splavský potok. O tom, že je to málo navštevované miesto svedčí i to, že všade na okolí na stromoch boli stopy po bobrích zuboch.

Vraciame sa na cestu, kde sme začínali pri zaniknutej obci Radvanovice a z posledných síl vystúpame na kopček. Keďže však vieme, že do hotela sa posledný kilometer budeme spúšťať dolu kopcom, hlavy si tým nezaťažujeme.

Pri hoteli odkladáme bleskovo bicykle, a utekáme na terasu reštaurácie, aby sme si užili výborné čapované pivko v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Opäť sa ozývajú ručiace jelene. Relaxujeme.

Do postele ideme s pocitom dobre vykonanej práce. Teda - príjemne unavení. Na blúdenie sme už zabudli. Prevládajú hlavne pozitívne spomienky. Z posledných síl sa snažím Beu vyprovokovať, že keď na mňa bude zlá, tak sadám na bicykel a zabehnem so do Strážneho na nejakú dobrú masáž ...

- Nech sa páči, - vraví a obaja sa ponárame do hlbín osviežujúceho spánku

Sumár : 54 kilometrov, nastúpaných 1176 metrov, trvanie cca 7,5 hod. aj s prestávkami

Profil druhého dňa na bicykloch

pokračovanie čoskoro .... :)

Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - prvý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - druhý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - tretí diel