STOROČNICA ČESKOSLOVENSKA NA ZAKARPATSKU

STOROČNICA ČESKOSLOVENSKA NA ZAKARPATSKU 

obrázkový report z cesty do Užhorodu

Po dvoch rokoch pokračujeme opäť v našej rodinnej tradícii návštevy miest našich susedov, alebo európskych metropol, ktoré sú zamerané hlavne na poznávanie nepoznaného (Praha, Budapešť, Bratislava, Krakov, Viedeň, Rím, Paríž). Chýbal nám však do zoznamu náš východný sused, Ukrajina. Do Kijeva je ďaleko, a tak sme si za náš cieľ vytýčili mesto, ktoré je je takmer priamo na hraniciach medzi Slovenskom a Ukrajinou. A zdalo sa nám aj príhodné porozprávať sa s deťmi aj o bývalom Československu, ktorého súčasťou Zakarpatsko (Podkarpatská Rus) bolo. 

Ale to, že Užhorod leží len na pár krokov od hranice neznamená bezproblémový vstup. Čítal som o brutálne dlhých čakacích dobách na hraniciach Vyšné Nemecké  a ja jednoducho nemám stavanú svoju nervovú sústavu na to, aby som sedel v aute 6 hodín a pozeral sa na to, ako naši i ukrajinskí colníci poctivo (:)) prezerajú každú telesnú, či automobilovú dutinu. Takisto aj v rozhlase, počas dopravných správ som sa priebežne dozvedal  o nekonečných čakacích dobách vo Vyšnom Nemeckom. To bol však dobrý dôvod, aby sme naše deti oboznámili s tým, ako sa kedysi chodievalo za zahraničia. Do NDR nakupovať kožené topánky a lacnú Moskovskú vodku, do Poľska krówky a syry a do Maďarska oblečenie, či Vegetu. Spomínali sme im aj to, že na hraničných priechodoch boli ponižujúce osobné prehliadky, že sa "pašovali" do zahraničia Indulony, hrnce, vzduchovky, český krištáľ, cibuľákové súpravy. Ako bolo ťažké dostať sa do Juhoslávie, keď občanovi vzali oficiálny pas a vydali mu sivý, ktorý nikde inde okrem Jugošky neuznávali. O tom, ako Sovietsky zväz, náš vzor, mal uzavreté hranice a cestovať sa tam dalo len cez oficiálnu cestovnú kanceláriu alebo na zvláštne povolenie a ako musel človek nahlasovať denný program cestovania a ako sa musel hlásiť na milícii. O tom, čom bol devízový prísľub a kto, a kedy, a ako ho mohol dostať, i o tom, čo je to colné a devízové prehlásenie, kde a muselo zapisovať všetko, čo turista mal so sebou aj s výrobným číslom hodiniek, či inej elektroniky. Prechod Vyšné Nemecké preto odporúčam všetkým odporcom Európskej únie a Schengenu, alebo pre priaznivcov hardcore retra.

Deň prvý - sobota - 27/10/2018

Takže cestu autom cez Vyšné Nemecké sme po vzájomnej dohode zamietli a skúsili sme alternatívu pešieho prechodu vo Veľkých Slemenciach. Kedysi to bola obec s názvom Slemence, ktorú v roku 1946 násilne a nelogicky rozdelili namaľovanou čiarou na mape na dve samostatné obce. Dve tretiny pripadli Československu a obec sa nazýva Veľké Slemence. Jedna tretina ostala na strane ukrajinskej a bola pripojená pod Sovietsky zväz s názvom Малі Селменці (Malé Slemence). Na dlhých 60 rokov tak boli rodiny násilne rozdelené hranicou na ktorej bol v rýchlosti vybudovaný 6 metrov vysoký plot so strážnymi vežami a budovy, ktoré "zavadzali" boli zbúrané. Od roku 1949 bol dokonca plot chránený elektrickým prúdom.  Prechod (aj pešo) medzi oboma obcami bol zakázaný. A tak sa zo dňa na deň nemohli navštevovať rodiny, bolo zakázané chodiť svojim predkom na cintorín. Sovietski pohraničníci úzkostlivo strážili hranicu a dôsledne dbali na to, aby sa miestni obyvatelia z oboch obcí nemohli stýkať. No keďže etnicky boli obyvatelia Maďari, prešli vojakom čiastočne cez rozum tým, že chodili na hraničné pozemky obhospodarovať pôdu a popri práci si spievali.... Spievali si po maďarsky úplne neznáme pesničky, kde miesto slov, dávali "svojim" na druhej strane hranice informácie o živote v dedine, o tom, kto umrel, kto mal svadbu. A sovietski vojaci maďarčine nerozumeli, tak toto bol jediný informačný kanál medzi ľuďmi na nelogicky rozdelenom území. 

Rozpráva sa príbeh, že v čase delenia dediny bola vnučka na návšteve u svojej starej mamy a nazad, k rodičom, ju už nepustili. A tak, po rokoch, keď mala svadbu, sa prišla svojim rodičom aspoň ukázať vo svadobných šatách k hraničnému plotu.

V roku 2009 režisér Jaro Vojtek natočil o tejto absurdite dokumentárny film, ktorý sa dá pozrieť na youtube tu: 

https://www.youtube.com/watch?v=edM650HkNgI&ab_channel=datena1111

V roku 2006 bol na hranici zriadený tzv. malý pohraničný styk, a vtedy sa konečne mohli obyvatelia oboch rozdelených dedín objať a porozprávať bez dohľadu vojakov. 

Slovensko ale ako členský štát Schengenu musí prísne kontrolovať svoju východnú hranicu aj naďalej, a tak pri vstupe na Slovensko sa uskutočňuje pasová kontrola i colná kontrola spojená s otvorením batožiny a s obmedzeným množstvom dovážaného tovaru. Osoby nad 17 rokov tak môžu prevážať na Slovensko len 2 škatuľky cigariet, 1 liter alkoholu a spotrebný tovar v hodnote max. 500 eur.

Keďže každá minca má dve strany, tak aj otvorenie hraníc umožnilo vzostup pašovania tovarov a ľudí do Schengenu. Pašeráci odkupovali domy na slovenskej strane a z Ukrajiny viedli podzemné tunely ktorými sa pašoval tovar (najmä nekolkované cigarety), ale aj ilegálni imigranti. 

Do Veľkých Slemeniec sme dorazili približne o 11 hodine. Obec zriadila vedľa cintorína, cca 300 metrov od hranice, strážené parkovisko, kde sme chceli nechať svoje auto. Tetuška pri rampe nám však oznámila, že parkovisko je plné, tak buď pôjdeme naspäť ku kostolu (cca 1 km) alebo počkáme, kým sa miesto uvoľní. Drvivá väčšina šoférov ide do Malých Slemeniec len na otočku  a tak o necelé dve minúty sa už uvoľňuje miesto a my môžeme zaparkovať. 

Mrholí. Posielame SMS nášmu dohovorenému taxíku, že sme práve na hraniciach. Vyberáme z batožinového priestoru 4 kufre a pripadám si trochu exoticky, nakoľko tam každý ide len tak, naľahko. Našim cieľom však nie sú nákupy na ukrajinskej strane. Tetuške platíme 4 eurá, cena na jeden deň je 1 euro. Parkovisko je mimochodom otvorené od 8,00 do 20,00 hod. Rovnaká je aj doba prechodu hranice.

Pred nami je na hranici asi 10 ľudí a tak kontrola pasov na jednej i druhej strane hranice je bez problémov. Teda ... obligátne, ja si to musím stále zlíznuť. Bea, Riško i Viki prešli v pohode a mňa sa ukrajinský colník spýtal: "Pan Richard, prečo mate kufor?" Odpovedám, že ideme do Užhorodu na prazdnik. Dvihnem poloprázdny kufor do výšky jeho očí a on mi bez ďalšieho záujmu podáva pas a venuje sa už ďalšiemu turistovi. 

Prechádzame po hlavnej obecnej ulici, kde si každý obyvateľ priľahlého domu zariadil svoju zárobkovú činnosť tým, že pribudoval "dočasný" prístavok, v ktorom ponúka kabelky, oblečenie, drogériu, a teraz aj vence na hroby. Nepristavujeme sa u nikoho a rovno kráčame pod jediný prístrešok opusteného domu, kde čakáme na taxikára Ruslana. V SMS nám napísal typ auta o ktorom som dovtedy nemal ani potuchy (Emgrand) s poznávacou značkou. Po približne 10 minútach už ho vidím. Veď je to Chevrolet, či nie? Tak nie ... Je to len jeho čínska napodobenina. Mimochodom, toľko čínskych áut som nikde inde v Európe nevidel. Len na Kube a ... v Číne.

Malé Slemence

Nastupujeme. Do Užhorodu je to len 20 km, ale tie prvé úseky pri Slemenciach sú neuveriteľne rozbité, s obrovskými dierami na vozovke. Neskôr sa už cesta zlepšuje. Konverzujeme so šoférom hlavne po slovensky, resp. s východniarskym dialektom, ktorému celkom dobre Ukrajinci rozumejú. Doteraz som si myslel, že ukrajinčina je takmer identická s ruštinou, ale svoj omyl objavujem celkom zavčasu. Vzťah medzi týmito dvoma jazykmi je asi ako medzi slovenčinou a češtinou. Ale mnoho ľudí bez problémov dokáže komunikovať aj po rusky či maďarsky. Oprašujem svoje takmer zabudnuté vedomosti z языкa прогресса и мира a zisťujem, že som toho až tak veľa nezabudol. Počítam na prstoch a vyrátal som, že som  sa ho učil na rôznych typoch škôl vlastne 12 rokov. 

Počas cesty sa zastavujeme pri zmenárni a neskôr zisťujeme, že tu majú asi všetci kartelovú dohodu.

Všade navlas rovnaký kurz. Za jedno euro 32,00 hrivien. Snažím sa nájsť nejaký prepočet ktorým by som dokázal v hlave narýchlo prepočítavať ukrajinské ceny, ale skoro to vzdávam a prepočítavam to cez slovenské koruny. 

Ulice Užhorodu sú prepchaté autami a na starých mačacích hlavách, ktoré snáď od Masaryka neboli opravované, badám tak trochu chaotický spôsob jazdy. Ale. Každý jeden semafor má sekundové odpočítavanie (u nás v Košiciach jeden - asi ako ukážkový výstrelok modernej doby) a prechádzať cez cestu môže človek bez toho, aby ho ohrozil na živote nejaký pretekár. Pýtame sa nášho šoféra, prečo je tu také množstvo áut hlavne so slovenskými EČV (ale aj poľských, maďarských, lotyšských, českých i litovských). Pre Ukrajincov je totiž cenovo oveľa výhodnejšie kúpiť si "jazdenku" v okolitých štátoch, ako na Ukrajine. A keby sa niekto pýtal na benzín, ktorý sa tak veselo tankoval v minulosti, tak liter benzínu 95 stojí približne 1 euro. Takže až také terno, aké to bolo v minulosti (0,50 eura) to už nie je. Ruslan nás informuje, že ceny sú na Ukrajine už európske, len nejako vláda pozabudla na platy. Tie ostali ukrajinské. V niečom mi to pripomína Slovensko, ale  nerobím si ilúzie, že slovenské platy sú podstatne vyššie ako na Ukrajine.

Vystupujeme pri obchodnom dome, lebo naše ubytovanie sa nachádza v pešej zóne. Objednali sme si ho cez Booking.com za cenu 77 eur na 3 noci pre 4 osoby. Pešou zónou, po zámkovej dlažbe, sa ozývajú hlučné kolieska našich štyroch kufrov a my po chvíli vchádzame do dvora na ulici Korzo, kde sa nachádza naša kvartira. Už na hranici som posielal SMS majiteľovi, aby sme nemuseli čakať. Stále mierne popŕcha a majiteľa niet. Po pol hodine posielam ďalšiu SMS. Volania na O2 sú 1,70 eur/min. bez ohľadu na to, či je to prijatý alebo odoslaný hovor. Ešte brutálnejšie ceny sú za dáta. Nekresťankých 9 eur za  1 MB dát ... Ihneď ako sme prešli hranice preto pre istotu vypínam dáta a spolieham sa len na WiFi na byte.

Po hodine čakania prichádza pani a odovzdáva nám kľúče od bytu. Byt je na prvom poschodí vo dvore, kde je bistro, kaviareň a kaderníctvo. Zariadená kuchyňa, chladnička, mikrovlnka, v obývacej časti rozkladacia pohovka, o ktorú sa už bijú Riško s Viki a OSB doskou oddelená spálňa s manželkou posteľou. Skúšam ju a prepadávam sa takmer na zem. Abnormálne mäkký matrac prehodený plachtou, ktorá je taká krátka, že sa nedá založiť. Viem preto, ako bude vyzerať po prvom spaní. 

Vybalíme veci a ideme na obhliadku mesta. Mesto mi pripadá nevľúdne, a podvedome si vravím, že to bude len tým usmokleným počasím. Túlame sa ledabolo po pešej zóne a nachádzame miestny krytý trh s poľnohospodárskymi prebytkami. Je tu čisto a predajcovia ponúkajú zeleninu, ovocie, suché plody, sušené ovocie, mäso, hydinu, a na moje počudovanie množstvo dubákov. Pýtam sa či rastú ... Hlúpa otázka. Pani mi odpovedá, že boli nazbierané ráno a sú čerstvé. Určite neklame.

Niektoré druhy ovocia asi neboli vypestované na Ukrajine

Čerstvé dubáky

Sušené dubáky

Domáce produkty

  

                 

Pokračujeme v prehliadke mesta. Bea našla počas svojej domácej prípravy na Užhorod, že pekný je prechod s názvom Horčičné zrno (Гірчичне зерно). Treba povedať, že mesto sa dáva za pochodu do poriadku, a niektoré budovy sú už pekne zrekonštruované, no na niektorých vytrvalo pracuje zub času. V meste som si všimol veľa rozostavaných a nedokončených budov. 

Horčičné zrno

Horčičné zrno je vkusne zrekonštruovaný priechod medzi dvoma ulicami. Pred vchodom si všímam na zemi jeden zo siedmych užhorodských divov - horizontálne slnečné hodiny. Je potrebné sa postaviť do vopred vyznačených ľudských stôp a tým sa zároveň staneš aj ukazovateľom času na chodníku. Nám pršalo, slnko bolo v nedohľadne a tak sme si to nemohli vyskúšať.

Horizontálne slnečné hodiny

 

Všímam si početné drobné, 15-20 cm vysoké bronzové plastiky. Nachádzajú sa na viacerých miestach Ukrajiny, ale práve Užhorod je mekkou týchto drobností. Pri Horčičnom Zrne, na Korjatovičovom námestí, je na stole, priamo na ulici pri kaviarni, nenápadne umiestnené drobná plastika  Muhammada al-Idrísího, andalúzskeho kartografa, žijúceho v 11. storočí. Aj vďaka nemu bol po prvý raz Užhorod zobrazený na stredovekej mape. 

Muhammad al-Idrísí

Prechádzajúc po ďalšej ulici započujem hurónsky Rišov smiech. Stojí pred výkladom a nahlas sa smeje. Viki príde k nemu, pozerá sa na škatuľu so Spidermanom, ale nechápe. Neovláda azbuku. Rišo sa po rusky učí tretí rok a konečne aj on v niečom prevyšuje svoju staršiu sestru. Prekladá jej, že je tam napísané "человек-паук", teda človek-pavúk. Viki si následne spomenie na maďarský preklad filmu Wolverine, (A Farkas) .... 

Človek-pavúk

Vraciame sa opäť na "našu" ulicu Korzo a na stene ma upúta nevšedná plastika lampára Koľju. Na stene, vedľa pouličnej štýlovej lampy, na rebríku je zvláštny pán, na remeni má svetlo a zažíha pouličné osvetlenie. V roku 2010 vtedajší starosta mesta Sergij Ratušňak zadal zákazku sochárovi Michajlovi Kolodkovi, aby vytvoril pre mesto sochu postavy, ktorá je úzko spätá s Užhorodom. Rozmýšľal nad rôznymi slávnymi osobnosťami, ktoré boli v Užhorode prevažne krátku dobu a zanechali tu svoju historickú pečať. Ale potom si spomenul na človeka, ktorého v polovici 20. storočia poznal dlhú dobu každý obyvateľ mesta. Bol to lampár "ujo Koľja". Človek výrazného vzhľadu s klobúkom a v okuliaroch, oblečený v ošumelom kabáte. Každý večer o deviatej zažínal lampy a každé ráno o deviatej lampy zhasínal. Bol všeobecne známy, bola to typická mestská figúrka, akú malo každé mesto. Deti si z neho robili vtipy, na ktoré nereagoval. V taške nosil vždy nejaké noviny a knihy a vo voľnom čase študoval a čítal. Bol to vraj mimoriadne sčítaný človek.

Lampár Koľja

Na konci ulice Korzo, tam, kde je už len rieka Uh (po ukrajinsky Už), sedí na zábradlí, vo vestičke a dlhými vlasmi a veľkými slnečnými okuliarami, so slúchadlami na hlave a pozerá sa na opar nad vodou (Smoke on the Water) ďalšia bronzová figúrka. Je to Jon Lord, vokalista, klávesák a zakladateľ legendárnej britskej rockovej skupiny Deep Purple. Na vytvorenie sošky sa vyzbieravali zákazníci užhoroských krčiem, ktorí hádzali do zberných nádob rôzne mince. Mince (ukrajinské, ruské, české i slovenské) sa mali roztaviť a z tejto hmoty mal byť symbolicky stvorený tento svetoznámy hudobník. Nakoniec autor Michajlo Kolodko odlial sochu do bronzu. Dôvod jej umiestnenia v meste vraj bol ten, že LP platne sa kedysi pašovali do Sovietskeho zväzu práve cez Užhorod.

Jon Lord

Vydávame sa smerom na východ. Míňame mohutný strom, pri ktorom je kovová tabuľka s názvom Masarykov jaseň (Ясен Масарикa). Nebudem sa hrať na múdreho a keďže nie som žiaden dendrológ, vek tohoto stromu vám neviem povedať. Ukrajinská Wikipedia uvádza 120 rokov a česká 400 .... Jedni vravia, že bol vysadený, pri príležitosti návštevy TGM v meste, iní tvrdia, že pod jeho koreňmi je časová schránka, ktorá určí budúcnosť Užhorodu. Vyberte si sami .... Jedno je však isté. Na fotografii z roku 1908 už tento strom je zachytený.

Masarykov jaseň

Masarykov jaseň

Popri rieke Uh sa nachádza Český rajón (Чеський район) s pamiatkami na roky, keď Zakarpatsko patrilo k Československu. Smerom na východ míňame napríklad reštauráciu Deep, ktorá má na schodoch tabuľky s českými nápismi.

                        

Prichádzame na Divadelné námestie (Театральна площа). Z jednej strany je Oblastné zakarpatské bábkové divadlo "Bavka". Na opačnej strany námestia je postavené pódium, na ktorom hrá nejaký ukrajinský umelec evidentne politické piesne. Textu nerozumiem, nejaké slová podchytím a z kombinácie slov "1938", "Maďari", "nezávislosť", "Ukrajina" usudzujem, že tá obrovská presilovka asi tridsiatich policajtov na asi dvadsiatku prizerajúcich sa , má asi svoje opodstatnenie.

                           

Vydržali sme dve pesničky, obe s politickým podtónom. Nejako nás to neoslovilo a tak sme sa pohli ďalej. Vedľa pódia sa nachádza vydarená socha prvého profesionálneho užhorodského maliara Ignáca Roškoviča (Гнат Гнатович Рошкович - Ignác Roskovics). Narodil sa v Slavkovciach (okr. Michalovce) v roku 1854. Keď mal 12 rokov, presťahovala sa jeho rodina do Užhorodu. Študoval na miestnom gymnáziu, ale po ochorení na týfus takmer ohluchol a štúdia na škole nedokončil. Začal sa venovať maliarstvu. Bol vyslaný na štúdia do Budapešti, odtiaľ odišiel do Mníchova a jeho diela sa stávajú známymi (napr. Červené jabĺčko alebo Zoslanie Ducha svätého).   

Ignác Roškovič

Začíname systematicky vyhľadávať tie malé, milé, drobné sošky a neďaleko sa nám podarilo natrafiť na miniatúru parníka Carpathia. Nikomu to nič nevravelo, a tak ich oboznamujem so všeobecne známou katastrofou lode Titanic z roku 1912 a s faktom, že posádka lode Carpathia zachytila signál SOS z potápajúcej sa lode a bola prvá na mieste tejto tragédie. Svojim skorým príchodom tak zachránila 705 cestujúcich.  Na konci I. svetovej vojny, 17.7.1918 bola torpédovaná nemeckou ponorkou a následne sa potopila v Keltskom mori. Všetkých 275 cestujúcich aj s posádkou bolo zachránených. Soška bola inaugurovaná v roku 2012, pri príležitosti stého výročia tragédie lode Titanic.

Parník Carpathia

Smerujeme k pešiemu mostu cez rieku Uh a znova, po niekoľkých metroch od Carpathie objavujeme bronzovú sošku sv. Mikuláša (Николайчик). Táto plastika bola prvá zo série mini plastík a bola osadená na kovové zábradlie nábrežia  v roku 2010. Hovorí sa, že ten, kto mu pošúcha vrece na chrbte, tak sa mu splnia jeho sny. Ak mu pošúchate nos, stane sa zázrak. My sme to neskúsili, takže nemôžem posúdiť či je to pravda alebo nie ... :)

sv. Mikuláš

Prechádzame po pešom moste (пішохідний міст) na druhú stranu rieky. Most sa stáva, tak ako je to zvykom aj v iných mestách, takzvaným mostom lásky. To znamená, že si tu milenci sľúbia lásku, spoločne uzamknú kladku na konštrukciu mosta a kľúče zahodia do rieky. Koľkí už takto spečatili svoju lásku a aká bola je trvácnosť nevedno, ale niektoré symboly lásky boli ručne ukované, poväčšine v tvare srdca a privarené na zábradlie

Prejdeme na druhú stranu a vydávame sa napravo. Nachádzame minisošku Tivadara Kosztku Csontváriho, rodáka zo Sabinova. Keď mal 12 tokov, jeho rodina sa presťahovala do Užhorodu, kde mladý Tivadar študoval na obchodnej škole. Stal sa lekárnikom. Potom počul v hlave hlasy, ktoré mu našepkávali, aby zanechal živnosť a stal sa maliarom.  Maľoval v ranom období s prvkami expresionizmu a na konci, už schizofréniou postihnutý, surrealistické obrazy s nezameniteľným rukopisom. Soška Tivadara Kosztku Csontváriho na korčuliach stvárňuje umelca, ktorý sa rád korčuľoval po zamrznutom Uhu.

Tivadar Kosztka Csontvári

Cez chodník sa dostávame ku zavalitej, dobre živenej Soche slobody (Свободка) so svietiacou diódou namiesto pochodne. Oficiálny názov je Maják Užhorod (Маяк Ungvar). Ľudia ju zvyknú obliekať do rôznych šiat.

Maják Užhorod

Pokračujeme smerom na západ a už z diaľky vidíme, ako nás pozdravuje statočný vojak Švejk, s českým knedlíkom v rukách. V roku 2012 bol na inauguráciu tohoto diela pozvaný vnuk Jaroslava Haška, Richard Hašek.

Statočný vojak Švejk

Za Švejkom nachádzame zauzlené zábradlie. Symbolizuje ukrajinského siláka Ivana Fedoroviča Fircaka (Іван Федорович Фірцак). Narodil sa na Ukrajine v roku 1899 a v roku 1919 sa presťahoval do Prahy, kde trénoval silové športy. V dvadsiatych rokoch bojoval za klub Praha-Bubeneč a stal sa českým šampiónom v boxe v ťažkej váhe a vo vzpieraní. Neskôr vystupoval v cirkuse Herzfert a predvádzal rôzne čísla ktorými ohromoval publikum. Zubami prekusoval klince, ohýbal rukami železo, ležal na sklenených črepinách s 500 kilovou záťažou, ťahal v zuboch autá, cvičil s 25 kilovou girjou (jednoručnou činkou). Vystupoval po celej Európe i v zámorí a predstavil sa aj na  výstupení na anglickom kráľovskom dvore. V roku 1928 v Paríži vyhral súťaž o najlepšie telo, bol vyhlásený najsilnejším mužom planéty a udelili mu k menu titul Kroton - po bájnom starogréckom silákovi, ktorý dokázal držať na pleciach býka hodinu a pol. V 30. rokoch sa vrátil domov a po roku 1946 slúžil ako milicionár v rodnej obci.

Kroton

Pokračujeme smerom od mosta po asi najkrajšie upravenej časti Užhorodu, po námestí Alexandra Petroviča, teda správne Sándora Petőfiho. A prečo Alexandra Petroviča? Lebo to bolo rodné meno tohoto významného maďarského básnika. Jeho otec bol Srb a matka Slovenka, ktorá vôbec nehovorila po maďarsky. Navštevoval slovenskú školu v Aszóde, bol spolužiakom Andreja Sládkoviča v Banskej Štiavnici a konfirmoval ho Ján Kollár. Až neskôr začína používať meno Petőfi. Písal básne a v revolučnom roku 1848 sa stal jedným z vodcom revolúcie. Jeho báseň "Nemzeti dal" je jednou z najoduševnejších básní národno-buditeľského obdobia roku 1848. Zomrel veľmi mladý, vo veku 26 rokov, zrejme v bitke pri Segesvári. V Užhorode, uprostred rozkopaného námestia, je malý parčík, v ktorom postavili tejto významnej osobe maďarskej literatúry bronzovú sochu s mečom, ktorý symbolizuje jeho rovolučnosť.

Sándor Petőfi

Hneď za parčíkom som náhodou objavil ďalšiu miniskulptúru s názvom Meteorit Kňagiňa (Метеорит «Княгиня»). Jedná sa o veľký kameň na ktorom je malilinká postavička sedliaka. A opäť tu máme slovenskú stopu. Dňa 9.6.1866 zaznamenali nad Liptovským Mikulášom, Šarišom a Prešovom obrovskú žiaru. Bol to prelet veľmi jasného bolidu, ktorý dopadol v katastri obce Kňagiňa, na území dnešnej Ukrajiny, veľmi tesne za slovenskou hranicou. Jedná sa o doposiaľ najväčší kamenný meteorit - chondrit, ktorého jadro vážilo viac ako 500 kilogramov. Rozpadol sa na takmer 1200 kúskov, z ktorých najväčšie mali hmotnosť 141 a 138 kilogramov. Roľník, ktorý objavil miesto dopadu, ich vyberal z hĺbky dvoch metrov párom volov. Dnes sa oba najväčšie kusy nachádzajú vo Viedenskom prírodovednom múzeu. Vedci vydali teóriu, že v úlomkoch meteoritu sa mohli nachádzať zvyšky mimozemského života, čo by podporovalo teóriu o panspermickom vzniku života na Zemi. Touto teóriu sa zaoberal aj Charles Darwin. A ďalšou zaujímavosťou je to, že v roku 1892 si miesto dopadu prišiel osobne pozrieť aj svetoznámy spisovateľ Jules Verne. Informácie o užhorodskej soške som nikde na internete nenašiel, ale som presvedčený, že ten kameň nebude pravý meteorit Kňagiňa. 

Meteorit Kňagiňa

Pokračujem sám (ostatní mi niekde zmizli) a na okennom ráme Detskej umeleckej školy,  si všímam sošku sediaceho pána v uhorskom odeve. Ani doma sa mi nepodarilo dopátrať o koho ide, a ak to niekto zistí, budem mu povďačný, keď sa so svojou informáciou podelí aj so mnou.

sediaci pán

Začína sa zmrákať a ja si v praxi vyskúšam sekundové odpočítavanie zelenej na semaforoch. Zastanem presne uprostred prechodu pre peších a mám 40 sekúnd na to, aby som rýchlo vytiahol mobil a pokúsil sa odfotiť Kostol povýšenia sv. Kríža (nový). Podarilo sa, nik ma nezrazil, lebo mi Rišo nahlas odčítal sekundy. No vzhľadom na pokročilé šero, na kvalite fotky sa to prejavilo.

Kostol povýšenia sv. Kríža (nový)

Prichádzame domov a začíname rozmýšľať o večeri. V zahraničí vždy uprednostňujeme miestnu kuchyňu a tak sme dlho nerozmýšľali, lebo priamo, pod oknami na našej ulici sme mali ukrajinskú reštauráciu Vertep, ktorá sa hrdila, že má v ponuke miestne špeciality. Schádzame dolu schodmi, prekračujeme miestnu fajčiacu servírku v kroji a ... reštaurácia je úplne prázdna ... To nič dobré neveští. Alebo že by sme tam prišli zavčasu? Veď je sedem hodín. Sadáme si na koniec miestnosti a čakáme na obsluhu. O obsluhe tu, na Ukrajine sme už čítali kadejaké skazky, ale neveríme im. Dostávame dvojjazyčné ponukové listy v ukrajinčine a v angličtine. Medzitým sa do reštaurácie dovalí skupina asi 20 dievčat z nejakej tanečnej skupiny z Vinnice. Odrazu je tu plno a ... hlučno. Pre mňa veľmi nebezpečná kombinácia. 

Čašníčka bleskovo dobehne, my si objednávame 3x Martini a jeden medový uzvar. Nevieme síce čo to je, ale znie to ukrajinsky a je to nealkoholické a čašníčke sme rozumeli, že je to kompót z ovocia. Tak reku, skúsime. Teda skúšať bude Rišo. Čašníčka opäť dobehne, vyloží v rýchlosti uzvar a ešte vyštekne, že Martini už nie je a ... zmizne. Nečaká, že by sme si mohli nedajbože vybrať niečo iné. Pozrieme prekvapene na seba a dáme sa do smiechu. Nevadí. Rišo ide skúsiť uzvar. Usrkne a zmeravie. Niečo tu nesedí. Toto mal byť nealkoholický nápoj? Kompót z ovocia? Kdesi v pozadí cítime nejaké jablká, ale všetko je to prebité nejakým ťažkým zápachom. Všetci po jednom skúšame a zhodujeme sa na tom, že tam cítime buď údenú klobásu, alebo údenú slaninu. Presne tak, ako keď sa nám v mrazničke roztrhlo vrecúško s domácimi klobásami a a všetko - orechy, fazuľa, či zmrzlina - napáchlo údeninou. Všetci sa vzdávajú a ja, súc v tom, že toto je určite nejaká ukrajinská špecialita a takto to má chutiť, to nakoniec dopijem....

Rišovi priniesli na stôl výborne vyzerajúci hustý maďarský guláš v chlebe - bograč. Všetci chutnáme (lebo jedlo nosia po častiach) a uznanlivo prikyvujeme, že  bograč bol oveľa lepšia voľba ako uzvar .... Onedlho pristávajú na stole aj naše tri ukrajinské boršče. Tam hľadáme mäso len s veľkou námahou, ale chuťovo bol dobrý.

               

bograč

boršč

                     

               

                 Vareniki

       

                

Hlavné jedlá boli priemerné a hodnotím ich ako naše rýchlovarky z denného menu. Neurazia, nepotešia oko, ale zaplnia žalúdok. Rišo si dal bravčové na hubách, Bea vareniky (niečo ako plnené pirohy), Viki skúsila niečo na smotane a ja som si dal Mysliveckú pochúťku. Keď sme dojedli a prázdne taniere sa navŕšili na stole, všimli sme si, že každý tanier bol iný. Asi lepili z toho, čo im ostalo. Platili sme 435 UAH (cca 14 eur). Čiže cena priaznivá, ale jedlo nejako neohúrilo, skôr naopak. Obsluhu radšej nebudem hodnotiť.

Noc je ešte mladá a my pokračujeme prehliadku mesta, tentokrát už po tme. Prechádzame znova Divadelným námestím a počty sa vyrovnali. Tí tridsiati policajti už nie sú v presile. Už je to vyrovnané. Na pódiu hrá nejaká obskurná rocková skupina a na námestí mlčky počúva asi tridsiatka divákov. Jeden sa pohupuje v rytme ukrajinského rocku, dve dievčence neustále fotia chlapcov na pódiu, a ostatní len tak, bez záujmu pozerajú, čo sa bude diať.

                          

Peší moste je podsvietený a stáva sa tak dominantou tejto časti mesta. 

                        

Vyberáme si tentokrát inú trasu a vydávame sa k bývalej židovskej synagóge, ktorá v súčasnosti slúži ako sídlo Zakarpatskej oblastnej filharmónie.  Bola vystavaná v maurskom slohu v roku 1904. Od doby holokaustu už však neslúži svojmu účelu. Ani vo vnútri sa už nenachádzajú žiadne náboženské predmety. 

Zakarpatská oblastná filharmónia

Vystúpime po schodoch Kapitulskej uličky na Vološynovu ulicu, kde bude našim cieľom Katedrála povýšenia sv. Kríža (stará).

Kapitulská ulička

Katedrála povýšenia sv. Kríža je katedrála Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Kostol dal postaviť humenský gróf Ján (Ivan) X. Druget. Dokončený bol roku 1646. Po jeho dokončení tu bolo presťahované jezuitské lýceum z Humenného, ktoré bolo v držbe rodu Druget. V roku 1770 sa podarilo biskupovi Andrejovi Bačinskému (rodákovi zo slovenskej Beňatiny) na audiencii u Márie Terézie uznanie Mukačevskej eparchie Ukrajinskej grécko-katolíckej cirkvi. Ten počas svojho 23 ročného pobytu v biskupskej funkcii nechal prestavať chrám, aby zodpovedal východnému rítu. 

Katedrála povýšenia sv. Kríža

Pred kostolom je zrekonštruovaný miniparčík so sochou Panny Márie a hneď vedľa socha sediacej imperátorky Márie Terézie vo veľmi štíhlom prevedení a ďakovná stena miestnym vládcom v histórii Užhorodu. 

Mária Terézia

Prestalo pršať, bolo až nadpriemerne teplo vzhľadom na koniec októbra a nám sa ešte nechcelo spať, tak sme si sadli do pešej zóny pod plastiku Užhorodského glóbusu ešte na nejaký drink. Pre nás malé pivo, deti si dali nealkoholické mojito.

Nočnými poloprázdnymi ulicami sa vraciame domov. Dnešný deň mal byť len taký oboznamovací, ale ako Viki trefne poznamenala, prešli sme takmer celé mesto za jedno poobedie. Ale to ešte nevie, že Užhorod bez návštevy trhoviska, nie je Užhorod ...

                        

Deň druhý - nedeľa - 28/10/2018

Spali sme dlhšie, menil sa čas. No ten čas na spanie nám všetkým neprešiel rýchlo. Bea a ja sme trpeli na extrémne mäkkej posteli a obe deti sa sťažovali jeden na druhého, že sa ten druhý priveľmi rozťahuje. Ja som nespal snáď ani hodinu. Nedokážem vysvetliť prečo. Proste som sa len prehadzoval v posteli.

Po raňajkách ktoré sme si dali na byte, vyrážame na miesto všetkých, ktorí chodia do Užhorodu. Na miestne vyhlásené trhy. Trhovisko sa nachádza na ulici Krasnodontsiv a Bea ešte doma zistila, že sa tam dá ísť autobusom č. 2, alebo 20 z Petofiho námestia. Na námestie sme prišli do 5 minút, stačilo nám len prejsť peší most. Problém nastal s autobusmi. Všade naokolo premávali také nevzhľadné plechové krabice s kapacitou maximálne 20-25 osôb. Niektoré čakali na zastávke pokiaľ nepribudne viac cestujúcich, ale ten náš nejako neprichádzal. Viki zosmutnela, keď uvidela, že ten náš autobus je "moderný" a nie tá škaredá plechovica. Veľmi túžila povoziť sa v nej.  Nastupuje sa cez predné dvere a platí sa priamo šoférovi 5 hrivien (0,16 €). 

cestovný lístok

                      

Natlačili sme sa nasilu dovnútra, lebo aj v ukrajinských autobusoch platí, keď už som vo vnútri nemám prečo postupovať ďalej do vozidla a tí, čo sa chcú dostať do vnútra sú mi ukradnutí. Jedna energická pani však spustila svojim krikom mierny pohyb a tak sa nakoniec všetci pomestili. V autobuse, kde boli pozatvárané všetky okná a kde ľudia sedeli v hrubých kabátoch nás okamžite oblial odér trpiacich tiel a my sme sa pomaly začali vyzliekať. Vo vnútri bolo na odpadnutie.  Takže ani ten moderný autobus nebola žiadna výhra. Avšak miestni ani len brvou nedali najavo, že je tam nedýchateľný vzduch. Pýtam sa miestnej dievčiny, či by nám vedela povedať, kde treba vystupovať na zastávke Krasnodontsiv. Nechápavo vrtí hlavou, ale jej suseda na sedadle nás ukľudňuje, že len nech ju sledujeme, ona tam bude vystupovať tiež. Nakoniec sme zistili, prečo na túto linku posielajú veľké autobusy. V tých malých plechoviciach by sa tam zviezla maximálne štvrtina kapacity. Vystupujeme a musíme predýchať ten chýbajúci kyslík a vyrovnať teplotný šok oproti interiéru autobusu. Čaká nás celodenné martýrium v podobe túlania sa po trhu. Tento trh sa tu presťahoval len v relatívne nedávnej dobe, ale aj tak vyzerá svojim vybavením akoby tu bol už od nepamäti. Snažíme sa nájsť si nejaký systém a objavujeme číslovanie jednotlivých uličiek. Začína sa hon za materiálnymi statkami. Bea vie, že my dvaja s Rišom z duše neznášame nakupovanie a  preto nechávame naše ženy v popredí a my dvaja sa za nimi vlečieme ako dve slepé črevá. Je teplo, okolo 17 stupňov, opäť nečakané teploty na túto dobu. Už po prejdení dvoch uličiek, zisťujem, že ponúkaný tovar sa bude opakovať. Čo ma však prekvapuje je, že výber oblečenia je tu, v Užhorode o niečo pestrejší ako v Číne. 

   

Keď sme prišli k uličke číslo 5 (celkovo ich bolo 10) dali sme si odpočinok. Zbadali sme totiž niečo ako reštauráciu. No, ten názov znie príliš honosne na to, čo to bolo, ale hlavné bolo, že sme si tam mohli sadnúť, zahryznúť klobásky a zaliať ich pivom. No hlavné pre nás bolo, že sme nemuseli chodiť pomedzi vystavené tovary. Ja osobne radšej pôjdem na túru s dĺžkou 20 km, ako chodiť po nákupoch. Tu som na výber nemal. Po ďalšej polhodinke nám do nosa dorazila výborná vôňa šašliku a tak sme si dali znova pauzu. Tetuška na uhlíkoch pripravovala voňavé mäsko a my sme proste nemohli odolať. Ten šašlik bol vynikajúci!                                                        

                                                                                        

Blížime sa neodvratne ku koncu celého trhoviska a ja sa začínať v duchu tešiť, že to o chvíľu skončí. Celkové resumé nášho pobytu na trhovisku bola 1 zimná bunda  a 1 zimné nohavice na lyžovačku pre Riška a nejaké cukríky.

Dievčatá navštevujú miestne toalety a Viki vyšla von s vyvalenými očami. Prvý raz videla totiž tzv. turecké záchody. Podrobnosti nebudem opisovať. Radšej ...

Vychádzame von a sadáme si na ošumelú autobusovú zastávku. Vedľa mňa vedú múdre reči dvaja opilci. Keď sa jeden z nich postaví, cítiť ho do ďaleka. Pohľad na neho je dosť odpudzujúci. Prichádzajú malé žlté autobusové konzervy, ale ani jeden nie je ten náš. Po 20 minútach čakania to vzdávame a posielame Riša k oproti stojacemu taxikárovi, nech sa spýta na cenu. Zakričí, že 100 hrivien (3,12 eur). Vieme, že je to na Užhorod veľa, ale doslova všetci sa už nevieme dočkať, kedy prídeme domov.

Práca v Česku

                        

Svietia posledné lúče podvečerného slnka a ja si uvedomujem, že ten Užhorod nie je až taký škaredý, ako to vyzerá cez deň, keď je zamračené, alebo prší.

                 

Cestu na byt berieme tak trochu okľukou. Ideme skontrolovať, či ten festival politicko-nacionalistickej hudby ešte pokračuje alebo nie. Tribúna je už zložená a na Divadelnom námestí stojí už len jeden opustený multiinštrumentalista, ktorý práve hrá na panovej flaute. Chýbajú diváci, chýbajú policajti, asi je hudba politicky korektná ...

                   

Prechádzame okolo českej štvrte a na rozdiel od včerajška je tu plno. Všetky stoly vonku na terasách sú obsadené. Čo všetko zmôže krásne počasie!

                

Na izbe sa dávame do poriadku a po krátkom odpočinku opäť vyrážame do ulíc, na večeru. Náš taxikár, ktorý nás priviezol z hranice, nám odporučil pizzeriu Mrs. Greenwich. Všetko máme pod nosom, a tak to ideme vyskúšať. Sadáme si a Viki prestavuje malú lampičku, ktorá je svietila do očí. Čašníčka pribehne a miesto pozdravu a úsmevu na ňu vyblafne, že sa nemá dotýkať svetielok. Pozeráme na seba a rozmýšľame, či ostaneme alebo nie ... Ostávame. Vyberám si pizzu ale obe moje deti ma presviedčajú že veľkosť "L" mi nebude stačiť, že si mám dať "XL". Nejako sa mi tomu nechce veriť, ale nakoniec sa nechám presvedčiť. Ale keď mi doniesli to obrovské koleso od voza, hneď som vedel, že to nemám šancu skonzumovať. Bea, Viki i Rišo si dávajú teľací steak. Rišo chce dať druhú šancu uzvaru a objednáva si ho a v duchu sa modlí, aby znova nesmrdel za klobásami. Nie, tento bol normálny, len ovocie. Keď čašníčka priniesla steaky na lopárikoch, obliala Viki mäsovou šťavou. Neviem, či to mal byť trest za to, že si prestavila tú lampičku, ale čašníčka každopádne povedala asi 6 x za sebou "sori" .... Platili sme 889 hrivien (27,72 eur). Na to, že v ponuke boli teľacie steaky a veľká pizza s nápojmi, to bola dobrá cena. Pizza bola výborná, s tenučkým cestom, steaky boli dobré, nevýhodou bolo, že ich kuchár robil zrejme spolu a každý mal inú hrúbku. Rišo vymákol medium, Bea medium well a Viki well ...

 

               

Po večeri sa ešte túlame pomalým krokom po večernom meste, rozprávame sa a nakoniec si dávame ešte záverečné posedenie v Českom rajóne, hneď vedľa nášho bytu. Pomaličky srkáme pivo, Viki si dáva Berezovyj sok (brezovú šťavu) a vôbec sa nám nechce ísť spať. Sedíme a pozeráme na pomaly plynúci Uh pri vysvietenom moste.

Cestou domov sa ešte vybláznime na miestnych sochách a zároveň objavujeme veľmi zaujímavú tabuľu s Braillovym písmom, ktorá slúži nevidomým na orientáciu v meste, spolu s malou maketou grécko-katolíckeho chrámu Povýšenia sv. Kríža.

               

Deň tretí - pondelok - 29/10/2018

Opäť som nevedel vôbec spať. Pobyt na tom mäkkom lôžku bolo pre mňa utrpením. Rozhodujeme sa dať si raňajky na ulici. Prechádzame okolo glóbusu a upútala nás ponuka obložených, teplých croissantov v kaviarni Ľvovské croissanty (Львівські круасани). Predavačka za pultom milá, šikovná a ovláda angličtinu. Sadáme si vonku na ulicu. Croissanty s praženicou, či klobáskami chutia výborne.

                    

Prechádzame okolo Užhorodského glóbusu a ja si spomínam na starý vtip, keď policajt prišiel do papiernictva a pýtal si kosoštvorčekový papier. Keď ho predavačka viackrát ubezpečovala, že taký neexistuje, tak si vypýtal aspoň glóbus východoslovenského kraja ... No pozrime sa ... Tak predsa niečo také existuje ...:)

Užhorodský glóbus

Je pondelok a ja som šťastný, že trh je dnes zatvorený, ale ako tak pozerám na ostatných, nikomu by sa tam aj tak nechcelo... Tak dnešný pekný, slnečný deň venujeme historickým pamiatkam, ktoré sme ešte nemali tú česť navštíviť. Prichádzame ku rímsko-katolíckemu kostolu sv. Juraja. Chrám svätého Juraja je úzko spätý s menom grófskej rodiny Drugetovcov. Juraj III. Druget, bol synom Juraja II., užhorodského župana, ktorý bol protestant. Za manželku si vzal Katarínu Nádašdyovú a tak mu svokrou bola neslávne slávna krvavá grófka z Čachtíc, Alžbeta Bátoryová. V roku 1610, zrejme pod vplyvom ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa, konvertoval naspäť ku katolicizmu a skúpil pozemky na mieste terajšieho chrámu, kde dal narýchlo postaviť rímsko katolícky kostol, zasvätený sv. Jurajovi. Vtedajší vladár mesta, Mikuláš Berčéni, pôvodom z Tematína, potvrdil vlastníctvo chrámu katolíkom. V roku 1766 bol nanovo prestavaný v barokovom štýle. 

 

Prichádzame k Katedrála povýšenia sv. Kríža, tentokrát za svetla. Cestou úplne náhodou objavujem ďalšiu sošku, tentokrát je to miniatúra Eiffelovej veže, ktorá je tak trochu ukrytá priamo v stĺpe elektrického osvetlenia.

                     

Katedrála je vynovená, opravená a vyzerá veľmi dobre tak zvonku ako aj vo vnútri. Pred kostolom je už nami raz navštívený parčík s Máriou Teréziou a s portrétmi osôb, ktorým mesto Užhorod vzdalo vďaku - kráľ Štefan I., kráľ Karol Róbert, Filip Druget (uhorský palatín, vlastník Humenného), Mikuláš Berčéni (uhorský gróf) a Andrej Bačinský (užhorodský biskup). 

                       

       

         

                     

Po krátkej prechádzke sa blížime k ďalšej dominante Užhorodu, ku hradu. Pred vchodom je ďalšia malá bronzová figúrka v podobe zabodnutého meča do hradného múru s držadlom v tvare legendárneho starovekého vladára Laborca, ktorý prišiel na toto územie v 9. storočí a založil tu opevnenú osadu kmeňa Bielych Chorvátov, ktorí boli vazalmi Svätopluka I. z Veľkej Moravy. 

Bieli Chorváti boli na tomto území asimilovaní po prechode maďarských kmeňov. Až v 13. storočí dal kráľ Karol Róbet vystavať fortifikovanú stavbu, ktorá mala chrániť toto miesto pred nájazdmi kočovných kmeňov. V 14. storočí bolo panstvo ako prejav vďaky Karola Róberta pri vojnových ťaženiach odovzdané do užívania pôvodom talianskej rodine Drugetovcov, ktorí hrad ešte viac opevnili a od tej doby nebol nikdy vojensky dobytý žiadnym z útočníkov. Neskôr bol daný do užívania Mukačevskej grécko-katolíckej eparchii. V súčasnosti je v ňom umiestnené múzeum. No keďže bol pondelok, tak ako aj na našom území, múzeum bolo zatvorené. Ostala nám tak len návšteva okolia hradu a vnútorného hradného parku. Vstupné je 20 UAH (0,62 €) pre dospelákov, 15 UAH (0,47 €)  pre študentov a 10 UAH (0,31 €) pre deti. Kupujeme 4 dospelé, nakoľko si deti nevzali so sebou ISIC karty ... Snáď to rozdýchame ..)

                   

Nádvorie hradu tvorí vkusne upravená záhrada s rozmanitými druhmi krovín a drevín a každá z nich má svoju tabuľku s názvom v ukrajinskom a latinskom jazyku. Hneď pri príchode sa pristavujeme pri soche Herkula. Hneď vedľa je socha odpočívajúceho Herma. Obe sochy sú z 19. storočia a boli zjavne poškodené. Hermovi doteraz chýbajú horné končatiny. Rozbité kusy sôch sú však spájané akosi narýchlo a nahrubo, vidieť široké a jasne zreteľné zvary a obe sochy sú pokryté nejakou zvláštnou vrstvou, ktorá navodzuje dojem, akoby obe sochy boli liatinové. Pani učiteľka vysvetľuje skupinke dievčat z tanečného súboru (áno, toho, čo sme stretli hneď prvý večer v reštaurácii Vertep) o histórii tých sôch, avšak mne sa nepodarilo nejako preladiť na ukrajinčinu. Dievčatá to evidentne nezaujíma, bavia sa medzi sebou. 

            

  

                      

Podídeme k ďalšej soche, ktorá zobrazuje bájneho vtáka Maďarov - Turula. Ešte v dobách keď maďarské kmene sídlili na východe mala princezná Emese sen, že ju v noci uniesol obrovský vták Turul a zmocnil sa jej. O deväť mesiacov porodila syna ktorému dala meno Álmos (chlapec zo sna), Bolo predpovedané, že Álmos privedie svoje kmene do novej vlasti, ale nikdy ju však neuvidí na vlastné oči. A tak keď dospelý Álmos videl veľkého vtáka letieť na západ, zburcoval svoj ľud a začal ho nasledovať. Keď kmene došli na úpätie Karpát, Álmos umiera. Maďarské kmene však prechádzajú Karpartský oblúk a usádzajú sa v Panónskej nížine natrvalo. 

Medzitým prišla ďalšia skupinka žiakov so svojim učiteľom, ktorí však pozorne počúvali a ja som im napodiv rozumel. Výklad učiteľa bol totiž v ruštine. Kedysi bola okolo sochy Turula malá fontánka bez zábradlia. Ľudia vyskakovali Turulovi na krídla a nechali sa fotografovať z rozprestretými rukami. Neustále tak poškodzovali sochu a dokonca meč, ktorý mal Turul bol ukradnutý. Pred troma rokmi natiahli okolo socha zábradlie a odvtedy Turul spokojne pozerá na každú návštevu svojim zlovestným pohľadom bez toho, aby ho poškodili.

Turul

 Prichádzame k hradbám odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto z dvoch strán

              

 

Neďaleko Hradu sa nachádza skanzen Múzeum ľudovej architektúry a života Zakarpatska. Bolo založené v roku 1970 a nachádza sa v ňom 30 autentických drevených ľudových stavieb z celej oblasti Zakarpatska. Obytné domy, hospodárske stavby, cintorín, krčma, škola. Najvýznamnejšou stavbou je drevená cerkva z roku 1777 postavená v lemkovskom štýle.

                            

                        

Celý skanzen je veľmi dobre udržiavaný, popisy k jednotlivým budovám sú len v ukrajinskom jazyku.

Schádzame z hradného kopca po Zámockej ulici a nachádzame ulicu Ivana Olbrachta. Kde je Olbracht, musí byť ak Nikola Śuhaj - loupežník. A v skutočnosti aj je. Na zábradlí pred malou krčmičkou "Kafe-muzej Pid zamkom" sedí tento zbojník a sleduje, čo sa na ulici deje. Fotím si ho a pred krčmu vychádza majiteľ a volá nás do vnútra, že tam uvidíme tiež veľa zaujímavého. Z krčmičky si totiž spravil také minimúzeum z dôb, keď Užhorod bol československý. 

Obzeráme, fotíme a nakoniec sa rozhodujeme, že ho poctíme aj dlhšou návštevou. Rišovi ponúka originál Kofolu, my si objednávame špeciálne druhy piva, ktoré má v ponuke. Viki rascové s citrónom, Bea červené a ja grapefruitové. Sadáme si na bočnú miniterasku a chrochtáme blahom, že je také nádherné počasie. Bezvetrie, slniečko nám svieti priamo do tváre. Užívame si ten odpočinok na čerstvom vzduchu. Komunikatívny majiteľ znova prichádza ku nám a dávame sa do družného hovoru. On je Ukrajinec s maďarskými koreňmi, manželku má ukrajinskú Slovenku. Bea na neho skusmo hodí zopár maďarských viet a už obaja vedú dlhý rozhovor v pre nich rodnom jazyku. Má 66 rokov, druhý raz ženatý, manželka má 40 a posledná dcéra 14. Okrem nej má ešte aj staršiu dcéru z prvého manželstva a dve na nerozoznanie podobné vnučky - dvojčatá . 

Nikola Šuhaj bol podľa rozprávania zakarpatský Robin Hood. Bol to ľudový rebel, vojenský zbeh a lupič. Nakoniec bol však zradený svojimi druhmi zo zbojníckej skupiny, keď ho opili a následne ubili sekerami. Mohutne zidealizovanú verziu opísal práve český spisovateľ vo svojom diele Nikola Šuhaj loupežník. Nemenej zidealizovaným príbehom je sfilmovaná verzia s pesničkami Balada pro banditu.

Nikola Šuhaj

                             

                        

Je čas sa postaviť a kráčať ďalej, aj keď sa nám nechce. Cestou míňame rôzne bizarnosti a dva, vraj veľmi dobre hodnotené hostely.

                        

Prechádzame okolo Kapitulskej uličky so schodmi a všímame si bronzovú plaketu venovanú Raoulovi Wallenbergovi. Bol to švédsky politik, v mnohom sa podobajúci sirovi Wintonovi. Ako švédsky diplomat v Budapešti vydávaním falošných diplomatických pasov a povolení Červeného kríža  zachránil tisícky maďarských židov pred transportom do koncentračných táborov. V januári 1945 bol zatknutý sovietskou kontrarozviedkou NAKA a bol deportovaný do Moskvy. Obvinili ho zo špionáže a po ťažkých vypočúvaniach a mučení bol v moskovskej Lubjanke popravený. Doteraz švédske úrady nedostali žiadne oficiálne sovietske stanovisko o osude svojho diplomata.

                              

Všímam si nejaký hlúčik detí okolo malého stolíka. Už som si myslel, že sa jedná o nejakých škrupinkárov. Ale nie. Na malom plastovom stolíku bolo niečo ako lavór a v ňom sa točili dve vretienka. Jeden chlapec zapisoval výsledky a dvaja sledovali, koho vretienko sa ostane dlhšie točiť. Svojim krútením sa snažili vyhodiť a zbrzdiť vretienko svojho protivníka. Rišo ma oboznamuje, že hra sa volá Beyblade. Sledujeme tri hry a potom sa pohýňame ďalej.

                   

Vraciame sa k pešiemu mostu kde sa popri rieke začína najdlhšia lipová aleja v Európe. Má viac ako 2200 metrov a bola založená počas prvej Československej republiky. Teraz, na jeseň a v podvečer, využilo túto krásnu časť mesta mnoho ľudí buď na prechádzku alebo proste len na príjemné posedenie na pohodlných lavičkách. Toto miesto určite poteší všetkých, ktorým ešte niečo vraví Československo. Bavíme sa s deťmi a nenásilným spôsobom preberáme naše spoločné dejiny. Od Trianonu, cez Mníchov a cez druhú svetovú vojnu, cez 68. rok a Husáka až ku roku 1989.

                

Míňame veľkú sochu Augustína Vološina. Bol to poslanec Národného zhromaždenia republiky Československej, v rokoch 1938-1939, po odtrhnutí  od Československa sa stáva hlavou autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi, V roku 1945 bol v Prahe zatknutý sovietskou kontrarozviedkou Smerš  a odvlečený do Moskvy, kde aj umrel.

               

Míňame veľkú bustu jedného z najväčších ruských básnikov, Alexandra Sergejeviča Puškina a hneď vedľa je krásne zrekonštruovaná "Jubilejní škola Masarykova 1932". Počas existencie Podkarpatskej Rusi ako súčasti Československej republiky tu postavili presne sto takýchto škôl a tá užhorodská bola jubilejná – stá. Doteraz sa na tejto škole vyučuje čeština ako druhý cudzí jazyk.

                

Prechádzame na druhú stranu, popod most, kde sa nachádza Rotary Park. Zrejme bol zrekultivovaný z peňazí tejto nadácie, ale vyzerá to tak, že to už bolo dávno. Neupravené okolie, rozpadnuté lavičky, a hojdačky. No aj napriek tomu všetky tri moje deti, ehm, teda dve a Bea okamžite sadajú do starej, zhrdzavenej hojdačky a skúšajú jej odolnosť. Vydržala ...

          

 

Vraciame sa späť popod most, lebo pokračujeme po stopách 1. ČSR. Hneď na začiatku parku nás svojim prísnym pohľadom víta "tatíček" Masaryk. Pamätník mu bol odhalený v roku 2002. Autorom je český sochár Josef Vajce.

          

 

                  

Pokračujeme ďalej a ja viem, že by tu niekde mal byť aj ďalší spoluzakladateľ ČSR, Milan Rastislav Štefánik. Už sa teším na jeho francúzsku generálsku čiapku, ale ostal som smutný. Celý pamätník je zahalený zeleným  súknom. No smola ... Ešte asi nie je sprístupnený. Spod zeleného oblečenia sochy sa však blýska. Niekto tam zvára. No ale byť tak blízko k Štefánikovi a neskúsiť ho vidieť? Nesmelo strkám hlavu pod zelený baldachýn a vidím jedného pána na rebríku ako niečo zvára na buste a v pozadí stojí bradatý pán. Pýtam sa ho, či môžeme na chvíľku. Samozrejme, že môžeme. Volám všetkých pod prikrývku a z pána sa vykľuje autor sochy, sochár Vasiľ Roman. Pamätník bol sprístupnený v roku 2016 a tak sa nechápavo pýtame, že prečo sa používa zváračka v Štefánikovych očiach tak krátko po jej vytvorení. Pán Roman nám vysvetľuje, že celé to bolo šité horúcou ihlou a bol veľmi tlačený termínom. Sám povedal, že sa mu nepáčil pohľad Šefánikovych očí a snaží sa ich teraz nanovo vytvoriť. Keďže však busta je z tenkého bronzu nedalo sa veľmi experimenotvať s jeho očami, nakoľko hrúbka bola veľmi tenká a pri úprave sa tam tvorili pri prebrusovaní diery. Teraz musí navariť znova kov na oči, aby ich sochár mohol nanovo upraviť. Chce, aby mal hrdý a priamy pohľad nahor, tam kde patrila jeho duša, do oblakov. Na žulovom podstavci je vyrytý nápis v ukrajinčine a v slovenčine. Na podstavci je obrátená pyramída, na ktorej je kus zlomeného krídla z jeho lietadla. Ešte sa chvíľu porozprávame o tom odkiaľ sme my a on spoznáva Košice a aj ich busty TGM a MRŠ. A a s úsmevom doplní, že u nich, v Užhorode, majú busty oveľa väčšie ...

        

                     

Doma, pri hľadaní na internete zisťujem, že ani mne sa ten pohľad na Štefánikovej tvári nejako nepáči. Veď on tam žiaden pohľad ani nemá . Našiel som obrázok, keď sa slávnostne dával do užívania celý jeho pamätník. 

Snímka z internetu

Táto časť mesta, vedľa lipovej aleje a vedľa parčíku s bustami Masaryka a Štefánika, sa volá český rajón Malý Galagov (Малий Галагов), ktorý je tysický svojimi dvoj až trojpodlažnými tehlovými domami. 

Ideme ďalej, po ceste nachádzame zopár kešiek (geocaching.com) a jedna z nich nás zaviedla do neďaleko obchodného centra. Akurát rozmýšľame o tom, že si tam pôjdeme sadnúť, keď tu na nás nevdojak vyskočila opacha disneylandovského typu. Ale tu, v Užhorode? Zámok Popolušky? Tak ďaleko od centra? Chcem sa na to vykašľať, ale Bea ma silou mocou ťahá, že TOTO proste musím vidieť. Nechce sa mi tam, očakávam totiž nejaké mafiánske "doupě". Ale Bea sa nedá odradiť. Tak tam prídeme, ja si to nafotím, ale ona, že tam musíme ísť aj do vnútra. Znova sa vzpieram, ale ju samotnú nemám šancu prehlasovať ani desiatimi hlasmi. Nakoniec tam vstupujeme. Vo vnútri sedí nejaká evidentne znudená pani, a my jej dopredu vravíme, že hľadáme reštauráciu. Mávne rukou a ukáže nahor. To, čo vidíme vo vnútri, snáď nevidel ani bájny Jonáš v bruchu veľryby. Nevkus umocnený na desiatu, obskurné, kašírované ozdoby, nechutné a nepodarené disneyovské napodobeniny. No proste šialenstvo. Chcem sa otočiť a čím skôr vypadnúť, ešte pred tým, než mi tu vyrežú obe obličky. No mojim trom sa to začína ukrutne páčiť. Rišo si hodnú chvíľu vybrnkáva niečo na príšerne rozladenom honky-tonky piáne. A všetci rozjarene na mňa volajú: A poďme ešte tu, a poďme ešte hore, a aha, dá sa ísť ešte vyššie atď, atď ... Nakoniec sa tam potulujeme asi 15 minút a stretli sme len dve mamičky so šantiacimi deckami, a dvoch príšerne unudených zriadencov uprene pozerajúcich do svojich mobilov. Makabrálny zážitk na celý život .... veď posúďte sami.

                        

          

 

 

Konečne sme vonku, na čerstvom vzduchu ... a bez ujmy na zdraví. Oni traja sa na tom ešte teraz schuti rehocú. Mierime ešte do lekárne kúpiť štuple do uší, aby som sa aspoň tretiu noc vyspal a dokupujeme do výbavy Európskou úniou zakázané, život ohrozujúce (ale najpresnejšie) ortuťové  teplomery, za smiešnu sumu asi 15 hrivien (0,50 €) za kus. Sadáme si na autobusovú zastávku a nádejáme sa, že ten náš autobus bude stáť práve tu. Lebo označenie liniek, ako je to zvykom na Ukrajine, chýba. Po tom, čo prešiel tretí autobus sa  pre istotu pýtame, či naše číslo stojí tu. Net, dolžno idti na druguju ulicu. Zdvíhame sa teda a opäť mierime pred palác hrôzy. Na naše šťastie nečakáme ani minútu a naša malá, škaredá plechová krabica prichádza. Viki sa splnil sen, že mohla cestovať týmto bizarným dopravným prostriedkom.

Ideme ma izbu, dáme sa trochu do poriadku a chystáme sa na našu záverečnú večeru v Užhorode. Vyberám reštauráciu Churchill. Sadáme si na prvé poschodie a čiperná čašníčka nás privíta dobrou angličtinou a podáva jedálne lístky. My s Riškom si vyberáme babgulyás, čiže fazuľový guláš s nokami, Viki padol do oka šampiňónový krém. Bea spozornela a rázne odmietla polievku. Povedala, že ona si dá v EÚ nedostupný tatarák z teľacieho mäsa. Všetkým sa nám robia imaginárne gule za ušami. Viki niekoľkokrát spomenie, že je to najlepší šampiňónový krém, ktorý kedy jedla, my s babgulášom sme spokojní a Bea je doslova v siedmom nebi. S napätím očakávame, čo príde ďalej. Objednané máme 3 hovädzie stejky. Rišo Pepper steak z kvetovej špičky, Viki rib-eye steak a Bea tenderloin steak plený sušenými paradajkami. Len ja, hlupák som si vybral nejaké plnené kuracie prsia na špenáte. Moje síce bolo výborné, ale tí traja sa len predbiehali, koho je lepšie. Reštaurácii dávame 6 z piatich hviezdičiek! Skveléééé!

 

 

                

Po takej skvelej večeri sa nedá ísť hneď domov a tak sa prechádzame po nábreží. Náhodou nachádzame Rubikovu kocku. V roku 2014 slávila 40. výročie svojho objavu a tak ju miestny umelec zvečnil na zábradlí riečnej promenády.

O pár metrov ďalej je lavička zaľúbených, spravená tak, že ľudia sa skĺznu po šikmej sedacej ploche k sebe do stredu lavičky a neostáva im nič iné ako si dať pusu. Na nás sa pozerali Mikuláš Berčéni  a Kristína Čáky, vládcovia Užhorodského hradu.

                       

Deň štvrtý- utorok - 30/10/2018

Znova takmer bez spánku. Toto miesto snáď leží priamo na strede geopatogénnej zóny. Bonusom bolo asi 20 štípancov od komárov.

Na raňajky sme si dali niečo výborné, len neviem ako sa to volá. (napíšte mi ak to niekto spozná).
Varené zemiaky sa rozpučia, vytvarujú sa do veľkosti mužskej dlane. Naplniť sa môžu rôznymi plnkami. My sme mali cibuľovú a hubovú. Obalí sa to v trojobale a vypraží .... Je to výborné a sýte.

Zbehneme hneď zrána ešte na kryté trhovisko a ponuka je oveľa bohatšia v porovnaní s prvým dňom, keď sme tm prišli poobede. Nepreberné množstvo domácich produktov. Pri stánku s údeninami som mal pokušenie tam ostať. Smola však, že toto nám Schengen neumožní preniesť cez hranicu.

 

 

Nakupujeme orechy za cenu 4 eur za kg  a v obchodnom dome alkoholické likéry "9Sil" a povolené množstvo cigariet (za cenu 1,20 eur) čiže púhe dva balíčky na osobu. Dospelú. Pri balení kufrov Bea zvolá... Prepánajána, jedna pollitrovka je tu navyše (Rišo nemá 17 a tak na neho sa povolené množstvo dovozu nevzťahuje). Máme tri možnosti, zatĺkať, vypiť to, alebo vyliať. Volíme modifikovanú prvú možnosť s tým, že sa na colnici priznáme.

Odovzdávame byt majiteľke, lúčime sa s ňou a vzápätí nastupujeme do Ruslanovho taxíka s čínskym autom, ktorý nás vezie po cestách a necestách do Malých Slemeniec. Tesne pred prechodom prejdeme ešte stánky a nakupujeme predlžovačku na nabíjačku mobilov a rôzne drobnosti. 

Prichádzame k úradnej budove ale smola ... pán colník z Ukrajiny mal práve potrebu si dať fajčiarsku prestávku, tak prichádza ku svojej kolegyni na druhej strane, svorne si štebocú a pofajčievajú. Nikam sa neponáhľame a tak trpezlivo čakáme. Kontrola na ukrajinskej strane je len zbežná, čaká nás slovenská colná kontrola. Prichádzame do miestnosti a kážu nám otvoriť kufor, pýtajú sa čo dovážame: každý odpovedá že 2 balíčky marlboriek a 2 pollitrovky bylinného likéru ... A mladý pán na konci? Rišovi sme povedali, nech sa prizná. Colníčka káže zapísať do protokolu 1 fľašu navyše a jej kolega vyzve Riša nech ide s ním úradne zlikvidovať kontraband. Vravím mu, že pôjdem ja, nechcem aby mal syn doživotnú traumu. Vychádzame von a colník ma vedie do Toi-Toi búdky. Otvorí ju a mňa ovanie smrad. Už už som myslel, že to budem musieť vyliať tam, kde si všetci myslia, ale vraví mi, že stačí aj vedľa, kde je nejaká zberná časť na tekutiny. Vysvetľujem mu cestou, že sme sa prepočítali a on mi vraví, že ešte dobre, že sme sa priznali, lebo inak by to bol priestupok a ten by sa musel zapísať ... S čestnosťou ďalej zájdeš, vravím synovi a už smerujeme k nášmu autu na improvizovanom dedinskom parkovisku na slovenskej strane.

Cestou ešte sumarizujeme náš pobyt a mám pocit, že všetci boli spokojní. Najspokojnejšia bola asi Bea, ktorá povedala, že bola veľmi rada, že sme boli celé 4 dni spolu, že sme sa veľa rozprávali, pričom telku sme nezapli ani na jednu sekundu...

Po príchode domov si spomenieme na reklamu jedného švédskeho nemenovaného obchodného domu  - môj milý matrac, už ťa nikdy neopustím.

Pozdavujú vás Bea, Viki, Riško 

a ja 

Svoje pripomienky mi píšte na riporipo@gmail. com