utorok 22. júna 2021

RUDOHORSKÁ POLSTOVKA

ZÁHADA POHODENEJ TABUĽKY

Jednou zo spoločných vlastností nás oboch, Petra a mňa, je fakt, že nás nejako priťahujú diaľkové trasy. Híkame a žasneme nad nimi. Appalachian trail, Canadian trail, Pacific Crest Trail, ako aj európske Svätojakubská púť, Levočská púť, Medzinárodná diaľková turistická trasa E3, zo španielskeho Santiago de Compostela, do bulharského Burgasu, Medzinárodná diaľková turistická trasa E8 z írskeho Corku do tureckého Edirne, či Trasa SNP, o medzinárodných diaľkových cyklistických trasách ani nehovoriac.

Celý čas to bolo len v rovine snívania a jalového plánovania, keď niekedy v roku 2011 Petra pri našej spoločnej cyklotúre zaujala pohodená smerovka s označením MAG.60. "Čo to je? Kadiaľ vedia tá trasa? Prečo sme ju našli akurát tu?" Mňa to nejako extra nezaujalo, nakoľko dovtedy bola pre mňa rekordná prejdená dĺžka turistického pochodu asi 32 kilometrov okolo celej Plešiveckej planiny v Slovenskom krase. A v živej pamäti mi ostala spomienka na to, ako mi na konci dňa "horeli" nohy v turistických topánkach. A vtedy som si povedal, že odteraz maximálne len 20-25 km.

                               

NEŠŤASTNÁ TRINÁSTKA

V roku 2013 prišiel pre mňa "čierny rok", kedy po dlhodobom pobyte v nemocnici, po viacerých operáciách, som sa učil chodiť. Najprv od postele dverám, potom na koniec chodby a keď som po niekoľkých týždňoch spravil 300 metrový okruh okolo nášho paneláku, bol nesmierne šťastný. Veľkú zásluhu na tom mala Bea, ktorá má neustále hnala do aktívneho pohybu a tak ma zbavovala trudnomyseľnosti a sebaľútosti. V roku 2014 som už začínal aj s krátkymi 10 kilometrovými túrami a asi v roku 2015 som už bol v takmer rovnakej fyzickej kondícii ako pred operáciami.

DIAĽKOPLAZ

Poďme však k diaľkovým pochodom. Peter ma oslovil, asi zo slušnosti, či by som s ním neabsolvoval tú Magnezitársku 60, alebo Rudohorskú 100. Poslal som ho kade ľahšie a rázne som odmietol. Jemu to však neustále vŕtalo v hlave a z času na čas opäť nadhodil túto tému. Potom pochopil, že ma asi nezlomí, tak sa ma spýtal, či by som mu nerobil technický support pri jeho sólovom pochode. To už bolo pre mňa prijateľné. Určite by pre mňa nebol problém s dodávkou vody, alebo jedla pre neho do Štóskeho sedla, na Kojšovku, či na Jahodnú.

Lenže Peter nakoniec sám nikam nešiel. A pred dvoma mesiacmi nadhodil tému prechodu Slanskými vrchmi od severu na juh. Pozrel som sa na mapu. Naklikal si trasu z Ruskej Novej Vsi až po Dargov a vyskočila mi cifra 50 km. Hneď som to zamietol, ale vrátil som sa k tomu na druhý deň. Vravím si, naše turistické, výletné tempo, adekvátne mojej rýchlosti s množstvom zastávok venovaným na geocaching a fotenie či oddychovanie, nám stále ukazovali čísla priemernej rýchlosti 2,5 - 2,8 km/h. Zapol som kalkulačku v hlave a počítam. 50 km deleno priemerná rýchlosť 2 km/h je 25 hodín. No. Keby bol začiatok o piatej ráno, tak by sme to na ten Dargov teoreticky stihli s ranným brieždením ďalšieho dňa.

POKUŠITEĽ

Ani neviem prečo, ale Peter mi raz poslal do správy plagátik s informáciou o konaní jubilejného 40. ročníka diaľkového pochodu "Rudohorská stovka" s podkategóriou 23. ročník Rudohorská polstovka. Samozrejme som mu hneď a veľmi rezolútne napísal niečo v zmysle "Ani náhodou!" Len v menej slušnej forme...

Znova som sa pozrel na mapu plánovaného Slanského pochodu, znova som zapol kalkulačku v hlave a po dvoch dňoch som mu nesmelo napísal: "Tak skúsil by som to!"

A od toho momentu bol Peter ako odtrhnutý z reťaze a chrlil zo seba nápady, tipy a triky ako to prejdeme. Upozornil ma na strmé stupáky na Zbojnícku skalu a na Kloptáň, upozornil ma na eventuálne množstvo popadaných stromov, na nutnosť pravidelného jedla a hydratácie. Zapáčilo sa mi to ako výzva, lebo som vedel, že ak nebudem vládať, tak po 20 kilometroch dorazíme na Kojšovskú hoľa a v prípade núdze zídeme dolu, do Zlatej Idky, kam už pre nás niekto môže prísť.




PODPIS KRVOU

V stredu sme obaja poslali písomnú prihlášku. Ja som s prípravou začal už vo štvrtok, keď som si šiel do obchodu kúpiť ionťáky, energeťáky, vodu ... a jedlo. Sladkosti nemám rád, tak som si na doplnenie energie nakúpil kuracie a morčacie stehná. Rýchlo som to posypal nejakým grilovacím korením a šupol do rúry. Jedným razom bol hotový nedeľný obed a zároveň aj moja poživeň na celodennú túru. No a keď som de facto spravil aj obed na víkend a ešte k tomu som aj povysával celý byt a vyložil práčku, tak som sa s malou dušičkou spýtal Bei:

"Odvezieš nás, prosím ťa, v sobotu ráno do Štoskeho sedla?" Čakal som nejakú odpoveď v štýle, ako by si rada pospala aspoň cez víkend, ale Bea ma šokovala kladnou odpoveďou. Super! Nebudeme sa musieť tlačiť v respirátoroch v autobuse.

PRÍPRAVA

Kto dočíta do konca, tak sa dozvie koľko totálnych zbytočností a tým pádom koľko zbytočných kíl som si so sebou vzal a odvliekol na pleciach. Vybral som ruksak zo skrine, položil na sedačku a v tom momente som vedel, že ten 15 litrový mi bude asi nanič. Rýchlo som ho vymenil za väčší, 40 litrový. Začal som zo skrine znášať všetky veci a rozdelil som si to na 3 kôpky. V prvej bol odev a obuv. Takže dlhé turistické nohavice, krátke turistické nohavice, uterák, dvojo náhradných ponožiek, dva nátelníky, dlhý rukáv, ľahká bunda do dažďa, pršiplášť. Druhá kôpka bolo technické zabezpečenie. Začal som čelovkou, nakoľko som vedel, že prídeme za hlbokej noci. Pribalil so náhradné baterky, externú nabíjačku s káblikom, fotoaparát, magnézium proti kŕčom, Zodac proti alergii, toaleťák, vlhčené obrúsky, Tretiu kôpku tvorili veci, ktoré boli určené na konzumáciu. Či už na jedenie alebo na pitie. Dve jedenapollitrové fľaše vody, litrová fľaša energeťáku, pollitrová fľaša ionťáku, ionťák v prášku, prípravok na chemické čistenie vody (!!!). Na jedlo som si nabalil 4 veľké pečené kuracie stehná a dva kúsky pečeného morčacieho. Osem vajec na tvrdo nesmelo chýbať. Na doplnenie energie som ešte potreboval cukor, a tak som si pribalil aj gumených medvedíkov a sušené brusnice.



Keď sa na to tak s odstupom pozriete, pomyslíte si, že je to hádam výbava na mesiac na pochod Trasy SNP, krížom cez celé Slovensko. Veru, trpko som oľutoval, čo všetko zbytočné som si nabalil. A každý dekagram navyše je cítiť v nohách a na pleciach. Lebo ruksak neúprosne bude vytvárať odreniny na pleciach.

Odvážil so to všetko pre zaujímavosť a vyšlo šokujúce číslo. 15,5 kg ... Blázon! Myslím tým seba ....

SOBOTA, DEŇ ŠTARTU

Ráno som si dal energetické raňajky, Praženicu na masle zo štyroch vajec. O siedmej sadáme s Beou do auta a smerujeme na Bankov, kam pristavil svoje auto Peter. To bude slúžiť ako odvoz v noci, keď prídeme. Zvítame sa a ja očami porovnávam a hodnotím, či som to s tou výbavou neprehnal. Peter má takisto asi 35 litrový plecniak a tak som spokojný. Ale ten jeho nepraská vo švíkoch ako ten môj!

CESTA AUTOM

Cestou do Štósu preberáme situáciu a bavíme sa o bežných veciach, O hodinu dorazíme na parkovisko pri kostolíku Panny Márie v Štoskom sedle a hneď za nami zaparkuje ďalšie auto. To nemôže byť náhoda! To budú asi ďalší účastníci polstovky. Z auta vyskakuje štvorica tridsiatnikov s maličkými ruksačikmi. Sme obaja presvedčení, že takto naľahko určite nepôjdu na tento pochod. Že sa tu objavili len náhodou. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme ich všetkých stretli pri prezentácii. Akosi sa začínam mierne hanbiť za svoju vysokohorskú nadvýbavu a snažím sa vyzerať menej trápne ako to v skutočnosti naozaj je. Nuž zaplatili sme okrem štartovného 3 eurá aj nováčikovskú daň z neskúsenosti. Prezentujeme sa a onedlho vyrážame. Lúčime sa s Beou a ona nám zapraje šťastnú cestu.

POCHOD ZAČÍNA

Štóske sedlo sa nachádza v nadmorskej výške 798 m.n.m., priamo na legendárnej Ceste SNP, ktorá je svojou dĺžkou 769 km ozajstnou výzvou medzi slovenskými, ale aj českými turistami. A ten, kto prejde v jednom kuse túto trasu si zaslúži určite veľké uznanie. Vedie od Duklianskeho priesmyku až po Devín. My sa vyberáme opačným smerom ako väčšina esenpéčkárov. My putujeme do Košíc. Posledný nádych, výdych, ťapli sme si dlaňami a vydali sa na našu cestu domov. V sedle stojí pútnický kostolík Navštívenia Panny Márie z roku 1757, ktorý je súčasťou Duchovnej cesty vedúcej zo Smolníka až do sedla. Od kostolíka odbočujeme ku Prameňu Navštívenia Panny Márie. Nie kvôli načerpaniu vody, tej máme na začiatku dosť, ale kvôli nájdeniu kešky (Geocaching.com), Túto studničku obnovili a skrášlili v roku 2014 práve nadšenci tejto hry a veľká vďaka patrí jej autorovi, Jarovi55. Nález bol otázkou dvoch minút a my teda môže skutočne začať stúpať k dnešnému cieľu. Spúšťame trackovacie hodinky, aby sme si mohli priebežne kontrolovať, čo sme prešli a čo nás ešte čaká. Je 08,40 ... Nálada je skvelá, počasie perfektné, my plní elánu a plní síl. To sa však čoskoro zmení.



MATÚŠ 25:13

Po necelých dvoch kilometroch prichádzame ku krížu, ktorý stojí na spojnici zelenej turistickej značkovanej trasy zo Štósu do Smolníckej Huty. Peter opäť oslní svojou pamäťou a spomína na máj 2013, keď sme spolu boli na tejto trase a počas nej padla jedna historická biblická veta: "Nepoznáš dňa, nepoznáš hodiny..." kedy sa z rutinného každodenného dňa môže stať niečo, čo nik nepredpokladá. O týždeň na to som už ležal pod skalpelom a pokračovala moja anabáza, spomenutá v úvode článku. Moja pamäť bola po niekoľkých anestéziách čiastočne vymazaná a tak z tohto obdobia doteraz skladám čriepky spomienok len pomaly, po častiach ...


DESAŤ PERCENT

Štvrtý kilometer... Víťazoslávne oznamujem Petrovi, že máme za sebou 10% trasy. On už pozná, že ja si celú trasu rozdelím na 50 menších úsekov, ktoré mám označené dĺžkami v metroch a skratkami ako "U" (up - stúpanie), "D" (down - klesanie). No našom dnešnom pochode som mal poznačené úseky aj ako UU (veľmi prudké stúpanie). Peter nás prirovnáva k dvojici Zikmund a Hanzelka. Ja som ako Zikmund. Ten v dvojici Z+H viedol podrobnú dokumentáciu a výbornú archiváciu u seba v dome. Hanzelka bol ten rázny, impulzívny. Ten, ktorý rád skúša niečo nové, neplánované. To je u nás dvoch Peter. Zvykneme sa niekedy počas cesty škriepiť či pôjdeme nejakou novou, neznačenou cestou len tak na blind (to je Peter), alebo sa budeme držať itinerára a značenej cesty (to som ja).


LASTOVIČÍ VRCH

Šiesty kilometer. Obchádzame Lastovičí vrch. Nachádzame opäť spomienku na náš spoločný pochod z roku 2013. Je tu totiž pomník padlým vojakom 32. Gardského a 98. pešieho pluku na Lastovičom vrchu z roku 1919. Tí bojovali proti boľševickým vojskám Maďarskej Červenej armády. Po krátkom zastavení pri kríži pokračujeme ďalej. Po pravej ruke sa nám odhaľujú krásne výhľady do dolín Volovských vrchov nad Medzevom. Všade dookola je záplava rôznych odtieňov zelenej farby. Nádherná, bujná, vysoká zelená tráva mi zanecháva na nohách drobné peľové zrnká. Pre mňa je trávový peľ smrť. Ušiel som z Košíc s tým, že nebudem musieť dýchať tie kvantá peľu tráv na zelených plochách mestských pozemkov, ktoré magistrát veľkohubo nazýva "Trvalý lúčny porast" .... Tí prostoduchí poslanci buď nemajú potuchy o tom, že aj horská lúka sa musí kosiť, alebo proste na to zvysoka kašlú a jednoducho šetria prostriedky vynakladané na pravidelnú kosbu trávnatých mestských porastov.


ZMENA KOSTÝMOV

Vchádzame do lesa. Začína byť horúco. Zisťujem, že moje dlhé trekové (aj keď tenké) nohavice mi budú v ďalšom pokračovaní len na obtiaž. Tak si sadáme a dávame si pravidelnú krátku občerstvovaciu pauzu. Tú využijem na to, aby som dlhé trekové nohavice vymenil za krátke. Vtom si uvedomujem, že tie dlhé nohavice boli ďalšia zbytočnosť, ktorou som si navýšil hmotnosť môjho ruksaku. Má byť celý deň kolo tridsať stupňov, ba aj noc má byť tropická. Už keď som bol prezlečený, tak s pri nás zastavujú dve dievčatá (odhadom 25-30 r.). Pekne sa pozdravia "Nazdar" a dáme sa do reči. Obe kočky, z Česka, šliapu esenpéčku od Dukly. V pláne majú obed v Štóse-kúpeľoch a prenocovanie v novej útulni nad Uhornou. Keď odchádzajú, obaja ešte na ne nejakú dobu civíme. Nie v štýle Eugena Kordu. S obdivom. A obaja si povzdychneme. Aj my by sme tak chceli niekedy zdolať esenpéčku.


SIEDMY KILOMETER

Podľa môjho itinerára nachádzame po ľavej ruke prameň s vodou. Nenaberáme si nič, nakoľko naše zásoby tekutín sú ešte stále asi na 90%.

DEVIATY KILOMETER


Spoznávame známe miesta pod Jedľovcom (954 m.n.m.). Tu sme vyšli zo Smolníckej huty pred troma týždňami. Opäť sa rozplývame nad úžasnými horskými lúčkami s čučoriedím a hustou vegetáciou. Chcem si pozrieť v mojom itinerári, kedy má začať stúpanie na najťažšom úseku našej cesty a ... som mimo hry. Čistý ofsajd. Písmenka na mojom podrobnom itinerári sú drobné a ja neviem nájsť okuliare. Tie som mal zavesené na pútku plecniaku. Peter s smeje a vypotí nejakú sarkastickú poznámku na moju chorobnú roztržitosť. On už so mnou zažil minimálne trojo zabudnutých dioptrických okuliarí, asi pätoro slnečných okuliarí, dve bufky, jednu čiapku a zimné rukavice sú hádam doteraz niekde nad Jahodnianským sedlom. Najnovším doplnkom, ktoré pribudli na zoznam stratených vecí sú rúška a respirátory.


ZBOJNÍCKA SKALA

Vravím si, že krátkozrakosť nie je chyba očí, len nedostatok poriadnej intenzity svetla. Na slnku vydedukujem z môjho itinerára 400 m U a 1400 m UU ... Ufff, takže nás čakajú takmer dva dĺžkové kilometre výživného stúpania. Tých prvých 400 metrov sa ako tak dá. Keď však v lese zbadám zo širokej lesnej cesty prudkú úzku odbočku s takmer 40 stupňovým sklonom nahor, sranda ma hneď prejde. Najprv rozmýšľam, či si nespravíme radšej nejakú okľuku. Síce dlhšiu, ale s menším sklonom, alebo sa vyberieme podľa plánu. Vyhráva u mňa "zikmundovský" prístup a tak začínam dýchavične stúpať. Pomaly, z nohy na nohu úzkym výsekom nahor, na Zbojnícku skalu. Doteraz mali celkom solídne tempo 1 kilometer za 13-14 minút. Tu sa to radikálne zmení na 23 minút. Peter je stále predo mnou a tak niet divu, že takmer na každej snímke fotím jeho zadok a lýtka. Povzbudzuje ma a dodáva mi guráže tým, že mi spomína jeho pamätný výlet s kamarátom, ako sa pechorili týmto prudkým stúpaním - na bicykloch! Lepšie by bolo snáď povedať s bicyklami, nakoľko si obaja museli poctivo odtlačiť tie plne naložené bicykle až na vrch Zbojníckej skaly (1147 m.n.m.). Ešte nie sme ani na vrchole, ale okolité prostredie sa radikálne zmenilo. Chodník je kamenistý, veľké stromy zmizli, okolitú krajinu dotvárajú pahýle obschutných a dolámaných kmeňov. Vravíme si, že tu by asi nebolo najlepšie tráviť búrku. Evidentne je to miesto, kde sa čerti ženia. Takže aj tie mladé smrečky, a jedle, ktoré sa dnes tak krásne zelenajú, to tu o 10-20 rokov nebudú mať ľahké. Keď už sa blížime k vrcholu, zbadám, prečo sa miesto nazýva Zbojnícka skala. Vrcholu dominuje na jeho západnej časti rozoklané skalné bralo. Stojíme... Prestávku využívam na rozdýchanie a na kochanie sa krásnymi výhľadmi. V diaľke vidím nejakú obec s mohutným kostolom. Dávam si v hlave dohromady mapu a vydedukujem, že je to Švedlár. Ešte kúsok a dovidel by som na našu chatu na Starej Vode.







Spomeniem si na to, ako mi Peter vravel o tom jeho povestnom cyklovýlete s kamarátom na Kloptáň cez Zbojnícku skalu a neveriacky vravím. "To ste ako dokázali? Nebol ten tvoj kamoš mierne nasr ... nasrdený?" Peter mi odvetil: "Nikdy som ho nepočul nadávať, ale to, čo zo seba v týchto miestach vypustil, tak to by aj teba, Rišo, tromflo hádam aj o 100%. A to už je čo povedať...." Slušný výkon to teda musel byť, keď sa tak zamyslím, ako ja dokážem reagovať v stave tesne pred erupciou ....





KLIATBA RABASTANU

Začíname schádzať z vrcholu a Peter povie: "Pamätáš, ako sme tu pred ôsmimi rokmi hľadali kešku Rabastan a nenašli ju? Skúsme ju pohľadať teraz!" Obzriem sa dookola a vidím len hŕby kameňov, popadaných kmeňov a malých ihličnanov. Ani jeden náznak skrytého pokladu pre ďalší bodík do hry zvanej Geocaching. Peter si spomenie, že by tá skrýša mala byť napravo od chodníka, neďaleko skaly, ktorá má na sebe kruhový lišajníkový obrys. Opatrne očami prehľadávame terén, ale nič sa nám nepodarilo nájsť. Sklamane odchádzame na kraj holiny, tam, kde už začína malý lesík. Peter odrazu zastane a povie: "Čakaj, idem to skúsiť ešte raz!" a odíde naspäť smerom k vrcholu. Strácam ho z dohľadu. O minútku počujem výkrik. Nerozumel som, aké slovo povedal (alebo rozumel, ale nie je vhodné ho tu spomínať). Mohlo mať ale dva významy. Buď to bolo od radosti, alebo zo sklamania. O krátku chvíľu sa Peter objavuje na chodníku, vysmiaty ako slniečko a zatína päste: "Máme to! Máme to! Kliatba Rabastanu bola zlomená! Našiel som to". Dávame si priateľskú päsťovačku a virtuálne zapisujeme "Found It". Táto keška je o to vzácnejšia, že je na svojom mieste 14 rokov, čo nie je celkom bežné. Založil ju náš kamarát Dcharlie.


KLOPTAŇA

Jedenásty kilometer je pohodový. To mám na itinerári naznačené písmenom "D". Na konci "déčka" ma opäť Peter, spomenúc si na jeho cyklovýlet z minulosti, upozorní, že opäť príde prudké stúpanie. A prišlo. Turistický chodník bol zatarasený popadaným stromami, ktoré boli neustálym preliezaním turistami vyšmýkané ako zrkadlo. Také miesta som začal nazývať "egtač". Tí, čo trochu rozumejú po anglicky si isto domyslia etymológiu tohto názvu. Okolo nás sa mŕtvo, ale hrdo týčia zoschnuté pozostatky statných ihličnanov, ktoré odolávali nepriazni počasia. Pod nimi, v podraste, však už dorastá ďalšia generácia mladých, zdravých, prirodzene vysiatych smrekov, jedlí, červených smrekov a bukov. Peter mi odbehol, jeho tempu nemôžem stačiť. Uzučký chodníček sa kľukatí mladej húštine a keďže nevládzem spievať, tak len z času na čas riadne poklepem paličkami. To aby sa medveď zo mňa neposral od strachu. V diaľke sa hore začína črtať drevná konštrukcia rozhľadne na Kloptáni (1153 m.n.m.), ktorý je na niektorých starých mapách označovaný aj ako Kloptaňa.




LUNCH BREAK

Prichádzam na vrchol a Peter už rezervoval miesta na drevených stoloch pod rozhľadňou. Tu si dáme obedňajšiu prestávku. Nikde nikoho, všade ľudoprázdno. Južné a východné svahy Kloptáňa su vyhlásenou prírodnou rezerváciou pre jeho pralesovitý charakter vegetácie. Na vrchole rastie chránený kosatec sibírsky. Peter mi dokončuje príbeh s kamošom a bicyklom. Nakoniec sa dotrepali až sem a tu sa rozhodli, že aj prespia. Tu, kde medvede majú svoj Václavák. Pod drevenou rozhľadňou z roku 1999 je postavený núdzový prístrešok, ktorý výborne poslúži v nečase a v noci. Zmestia sa tam maximálne štyria ľudia. Smozrejme, že aj "esenpéčkári" vedia o tejto možnosti a je vcelku dosť často využívaná.

Je jedna hodina popoludní a tak nastáva čas na obed. Obaja vyťahujeme svoje obrovské zásoby jedla. Ja už v tom momente viem s úplnou istotou, že viac ako polovicu jedla ponesiem len ako záťaž až do cieľa. Mám vždy tendenciu nabaliť sa tekutinami a jedlom asi na 150%. Doteraz som vždy nad tým len mávol rukou. Veď čo je to niesť záťaž 20 km. Ale tých 48 kilometrov s nadbytočnými kilami sa mi vypomstí. Na konci. Pripadám si ako Timur z knihy Arkadija Gajdara, ktorý si do školskej tašky napchal aj tehly. Aby posilňoval nielen ducha, ale hlavne telo. Peter je na tom o čosi lepšie, on predpovedá, že sa nabalil o 20% viac. Ja by som so svojimi pečenými kuracími stehnami a morčacím mäskom mohol robiť pojazdný bufet na celej trase.


TRI STUDNE

Napapkaní a odpočinutí, po pol hodine dvíhame kotvy, lebo čas nás súri a slniečko páli. Za sebou máme len čosi viac ako 12 kilometrov. Schádzame mierne dolu. Míňame zvláštne spoločenstvá smrekovcov, ktoré vyzerajú, akoby ich vrchy uťala nejaká imaginárna britva. Miernym výšvihom sa dostávame na Ovčinec (1012 m.n.m.) a v jemnom sklone pokračujeme na Trohánku (969 m.n.m.). Je to pomerne veľká lúka s veľkými prístreškami na stolovanie, či núdzové prespatie. Dávame si aj tu krátku pauzu na nabratie tekutín, ale čoskoro pokračujeme ďalej. Len 200 metrov odtiaľ je ďalší turistický smerovník s označením Tri Studne (969 m.n.m.). Obzerám sa a studňu vidím len jednu. Plus ďalšie dva pramene. Vedieme veľmi pôsobivú debatu o tom, či je to klamanie zákazníka alebo nie. 😏 Naberám si vodu do prázdnej PET fľaše, kde si rozrábam iontový prášok.




DEVATNÁSTY KILOMETER

Opäť stúpame. Úzky chodníček, lemovaný vysokou trávou a začíname chápať prečo si niektorí turisti na štarte polstovky dávali nad členky malé návleky. Obaja sme najprv myslel, že je to ochrana voči potvorkám kliešťom, ale asi to bola len polovičná pravda. Na každej zastávke sme totiž z turistických topánok vyhadzovali kopu lesného bordelu, ktorý sa efektne lepil buď na ponožky, alebo na vnútornú výstelku topánok. Onedlho zistím, že nie je veru veľmi žiadúce mať cudzí predmet v topánke. Ten totiž vie spôsobiť riadne problémy.




WHITE STONE

Míňame v stúpaní polomy, spôsobené drsným počasím, ale stále je tu perspektíva v podobe zdravej , mladej populácie listnáčov i ihličnanov. Krátku trasu nám robia 3 farby značkárskych trás. Zelená, modrá a červená. Vystupujeme na kótu 1135 m.n.m. s názvom Biely Kameň, kde nachádzame, čo iné - ako biely kameň. Hľadanie kešky tentoraz nezabralo viac ako minútu a tak sa po krátkom čase poberáme ďalej.




DVADSIATY DRUHÝ KILOMETER

Po krátkych hupikoch sa dostávame na Trohánku. Je to miesto s pamätníkom bojov počas SNP a zároveň je to miesto, kde sa pod dlhej dobe napájame na civilizáciu. Vchádzame totiž na asfaltku, ktorá vedie zo Zlatej Idky na chatu Erika. Cestou zdravíme na ťažko naloženého esenpečkára, ktorý si vychutnával pohyb po tráve naboso. Asi tuším, prečo tak robil... Výhľady na Vysoké Tatry sa nekonajú, vidno len obrysy, sú v opare.


ERIKA

Prichádzame na chatu Erika. Sme tak trochu šokovaní, nakoľko sme nemali žiadne info o tom, že by mala byť po siahodlhých rekonštrukciách otvorená. Ešte deň pred pochodom som si to skontroloval na ich stránke aj na ich FB profile. Ďalšia škoda. Ďalšie zbytočne nosené potraviny na pleciach, ktoré už od Kloptáňa dávali ostrými zárezmi do pliec najavo, že ma tak skoro neopustia. Je 16,30 a odhodlávame sa k jedlu. Vyťahujem svoj pojazdný bufet a snažím sa niečo napchať nasilu do žalúdka. Nejako sa mi to nepozdáva. Toľko kilometrov, s takou záťažou a ja nie som hladný? Niekde sa asi stala chyba .... Žeby tá horúčava? Je to možné. Nasilu do seba natlačím jedno vajce na tvrdo, zopár paradajok a kúsok morčacieho. Viac fakt nevládzem. Ale určite by som si rád dal miestnu fazuľovú alebo kapustovú polievku. Ale to by som šiel sám proti sebe. Nabral by som do žalúdka a nič z hmotnosti batoha by neubudlo. Peter šiel kúpiť Kofolu a tak sa oddávame výbornej chuti chladeného nápoja. V širšom okolí je obsadených niekoľko stolov, kde sa komunikuje pre mňa v trochu vyššej hlasovej tónine. Spätne konštatujeme, že nám dvom asi viac vyhovujú miesta v horách, kam nikto nechodí, kde je ticho a počuť len vreskot vtáčieho osadenstva lesov a lúk.




DVADSIATY ŠTVRTÝ KILOMETER

Voľajako ťažko sa mi vstáva. Nohy stvrdli a oťaželi, zisťujem, že sa mi problematicky našľapuje. Šípim pľuzgiere na chodidlách. Podchádzame vrchol Kojšovskej hole (1246 m), kráľovnej Volovských vrchov i celého Rudohoria. Obaja sme tu boli už nespočetnekrát. Teda ... Peter nespočetne, ja spočetne .... Prechádzame okolo zarastených zjazdoviek a chátrajúcich lanoviek a vlekov a spomíname na to, aké nabubrelé plány tu mali pred pár rokmi miestni podnikatelia, ktorí chceli pre Košičanov spraviť alpské lyžiarske stredisko. Nuž nepodarilo sa. Tak, ako väčšina projektov v zimnom turistickom biznise. Teda, ak nerátam veľkodeveloperov z TMR vo Vysokých a Nízkych Tatrách. Cesta po značke po zjazdovke je veľmi nudná. Spomíname na to, ako sme sa tu úplnou náhodou stretli na svahu, na lyžiach asi pred desiatimi rokmi.



GOLGOTA

Prichádzame na Golgotu (1040 m.n.m.). Začína to byť aj pre mňa taká symbolická Golgota. Mám mierne zmiešané pocity z toho, či tú cestu dokončím. Plecia ma štípu od ťažkotonážného plecniaka, nohy mi puchnú a začínam pociťovať miernu bolesť na podrážke pri každom kroku.

PRVÁ VÁŽNA KRÍZA

Prichádzame do Idčianskeho sedla. Peter nachádza dve kešky. Ja zhlboka dýcham pri rázcestníku a odpočívam. Je to jasné. Chytám krízu. Neviem, či som viac vyčerpaný fyzicky alebo psychicky. Skladám si v hlave všetky úseky, ktorými ešte pôjdeme. Cesta zo sedla nahor je nudná a neznášal som ju ani vtedy, keď som tade šiel na bicykli. Jediné, čo hodnotíme pozitívne, je to, že polomy sú zarastené mladými ihličnanmi. Pohľady odtiaľ boli pred desiatimi rokmi totiž dosť smutné.




TRIDSIATY KILOMETER


Dychčím ako astmatik vo Vyšných Hágoch, ale vpred ma ženie myšlienka, že pod Holým vrchom (1054 m.n.m.) je keška, prameň a altánok. Dopredu zahlásim, že v altánku sedím a ani ma nehne, aby som šiel hľadať kešku. Peter už vidí, že som mnou nebude reč. Vybil sa mi akumulátor vo foťáku. Som extrémne lenivý pohľadať v plecniaku nabíjačku. Zvalím sa na sedadlo altánku a zhlboka dýcham. Posilňujem sa ionťákom a energeťákom. Peter prichádza po chvíli. Obaja si vyhádžeme ihličnato-listnatý bordel z topánok a pokračujeme ďalej. Teda... Ja sa snažím spraviť prvý krok, ale nejako sa mi to nedarí. Respektíve darí, ale je to tempo jednoročného lezúňa. "Ohohohoo, toto nebude dobré", vravím nahlas. Peter mi odpovedá, že už mi nedovolí sadnúť si. Možno si len moja hlava uvedomila, že čosi netradičné sa deje. Čosi, čo tu už dávno nebolo. Na začiatku som spomínal, že môj rekord bol 32 km a že mi na konci nohy horeli, akoby boli pomazané masážnou emulziou s príchuťou jalapeňa.

AUTOPILOT

Tridsiaty druhý kilometer.... Zapínam autopilota. Kráčam z nohy na nohu. Peter mi vraví, že vyzerám ako Robocop. Po ceste mám ešte dve neodlovené kešky a aj keď sú 3 metre od chodníka, musím nabrať veľa psychickej sily, aby som si ju šiel odloviť. Peter, vidiac, moju spomalenosť radšej kráča k druhej keške a rovno ma zapisuje, aby sme nestrácali čas mojim neohrabaným pohybom. Prichádzame ku Chate na Prednej holici (908 m.n.m.), ktorú nik nenazve inak, ako Lajoška. To, že je zatvorená z dôvodu rekonštrukcie vieme a ľutujeme esenpéčkárov, ktorým sa tým, že je Lajoška i Erika (ubytovacia časť) mimo prevádzky, značne skomplikovali možnosti na prespatie

LETARGIA

Tridsiaty tretí kilometer ... Obaja sa zhodneme na tom, že kešku pri kaplnke s kľudným svedomím odignorujeme. Neviem si predstaviť, že by som ju mal ísť hľadať 50 metrov mimo chodníka. Kríza sa stupňuje. Nohy som si skontroloval ešte skôr a už vtedy sa mi na bruškách pod prstami začal objavovať jeden kontinuálny otlak vo veľkosti dvojeurovky. Rozmýšľam, čo bude lepšie. Či to prepichnúť, alebo nechať to na osud. Rozhodujem sa pre druhú možnosť. Tá mi totiž zaberie menej času. Som vyčerpaný. Som na dne so silami. Nevládzem. Mám krízu. Mám extrémnu krízu. Od Lajošky vyťahujeme z batohov čelovky. Stmieva sa. Je niečo pred deviatou. Začínam zakopávať o kamene. Musím sa sústreďovať na každý krok. Peter je permanentne predo mnou. Svieti svojou silnou čelovkou a keď míňa konáriky pred sebou, obrovské tiene sa mi mihotajú pred očami. Vypínam svoju čelovku a snažím sa pozerať približne 3 metre pred seba. Ďalej pozerať už nevládzem.



PROVOKATÉR NA ĽAHKO


Tridsiaty šiesty kilometer .... Prichádzame na Pišivenky (788 m.n.m.) a naša skromná debata je o tom, koľko malých stúpaní nás ešte čaká cestou na Jahodnú. Tú sme si dali totiž ako čiastkový cieľ. Obaja sa zhodneme na dvoch stupáčikoch, ale nakoniec sú štyri. Vadí mi stúpať do kopca, lebo nevládzem. Zisťujem ale, že hore kopcom mám odľahčené prsty na nohách a tým pádom aj ten dvojeurový otlak. No, vyber si človeče! Buď budeš hore kopcom ťahať jazyk po zemi, ako nevládzeš s dychom, alebo budeš dolu kopcom cítiť ohnivé plamene zvnútra topánky. Na poslednej lúke započujem nejaký šramot a letmým pohľadom dozadu si všímam človeka, ktorý rezko kráča za mnou. Úplne naľahko. Maličký, takmer cyklistický ruksačik má na hrudi, v ruke drží nejakú bundu, oblečený do obyčajnej košele, na sebe nejaké staré rifle na trakoch. Dávame sa do reči a pýta sa, či ideme Rudhorskú. Ja mu vravím, že hej, polstovku. On mi odvetí, že si to dal o štvrtej ráno z Rožňavy a rovno stovku. Pozriem mu na nohy a neverím vlastným očiam. On si to mašíruje po mokrej tráve v sandálkach a v ponožkách. Mňa neiritovali tie ponožky, mňa iritovalo to, ako sa ten človek mohol vybrať na takú, pre mňa neskutočne dlhú trasu, s takou výbavou. Ubral zo svojho raketového tempa a prispôsobil sa môjmu, slimačiemu. Kráčame spolu. Pýtam sa ho, ako je možné, že má taký malý batôžtek, či nebol hladný. Odpovedá mi, že kto by jedol v takej horúčave. Pramene po ceste vie kde sú, tam sa napil a povedal mi, že má v ruksačiku ešte jeden keksík a jeden koláčik od manželky. Prichádzame k zjazdovkám nad Jahodnou a ten človiečik si to úplne pohodovo dá ako frajer rovno, kolmo dolu po zjazdovke. No ja by som to asi nedal. Peter navrhuje, aby sme šli cik-cakom mimo zjazdovku, po cykloceste. Súhlasím. Peter ešte spomenie zo srandy, že aspoň budeme mať viac kilometrov cieli. Ja ho ale už akosi nevnímam.

JÓBOVA HODINKA

Dolu pod zjazdovkami si vyberáme krytý prístrešok pre lyžiarov. Snažím sa o odpočinok. Avšak celých 15 minút sedenia strávim tým, že si vyhadzujem svinstvo z topánok a ako sa snažím do seba napchať aspoň jedno vajce na dodanie energie. Môj žalúdok asi šípil nejakú nekalosť a nechcelo sa mu prijímať už nič... Ani vodu a tobôž jedlo. Petrovi zvoní telefón. Je desať hodín v noci a volá mu jeden z organizátorov.

"Chlapi, žijete? Kde ste?"
"Áno, všetko je poriadku, akurát sme na Jahodnej a máme krátku pauzu."
"OK, chlapi, čakáme vás v Bistre na Bankove, do hodinky ste tu...." a zložil.

Dobrá správa: Niekto na nás čaká...
Zlá správa: Ešte hodina...

Dvíham sa s ešte väčšími problémami a snažím sa dostať do akého-takého tempa. Nohy sú ako z olova. Nevládzem. Mám chuť zvaliť sa do trávy a zavolať Beu, nech sadne do auta a nech si príde prevziať nemohúceho manžela. Peter zavelí "Ide sa!" a mne neostáva nič iné len ísť. Pred sebou v mozgu mám zavesenú vlajočku s nápisom UŽ LEN HODINA ...



KATAKLIZMA

Štyridsiaty kilometer... Idem už len po pamäti. Hlava sa mi točí. Môj krok je kolísavý. Chcem doplniť chýbajúce cukry a tým pádom aj energiu. Spomeniem si na to, že som doma nabalil do krabičky aj gumových medvedíkov. Tajne dúfam, že mi dodajú tak potrebnú energiu, ako Saganovi, po Tour de France. Plecniak si už ani neskladám, len navigujem Petra, kde ich má hľadať. Vrhnem sa na macíkov, v snahe nezložiť sa uprostred noci na turistickom chodníku.

V Petrovi to vo vnútri vrie. Je viac ako zrejmé, že sa mu nepáči moje tempo. Idem len po pamäti, Prešla hodina, ktorú odhadol organizátor a my sme neboli ešte ani na Kamennom hrbe! Z plného hrdla nadávam, keď ani za ďalšou zákrutou nevidím známe miesto, od ktorého by som odpichol svoju predstavivosť, koľko nám ešte chýba do konca.

TOTÁLNY ROZKLAD ORGANIZMU

Štyridsiaty tretí kilometer... Konečne ten f***ing Kamenný hrb (559 m.n.m.)!!! Je síce fasa, že sme dosiahli môj čiastkový referenčný bod, ale je mi do plaču, keď si spomeniem, koľko ma ešte čaká na Bankov. O Petra sa nestarám. Žalúdok sa ozýva. Nejako sa mu nechcelo prijať tých pár gumových medvedíkov. Je mi zle. Je mi na zvracanie. Točí sa mi hlava. V duchu preklínam toho organizátora, ktorý Petrovi povedal, že z Jahodnej na Bankov je len hodina. A ja tupec som mu uveril! Ja idiot! Koľkokrát som už šiel po tejto ceste! Rišo, ty si aký kretén, veď to je osem kilometrov! To by som musel utekať naľahko, aby som to dal za hodinu.

APOKALYPSA

Štyridsiaty piaty kilometer.... Dochádzame k ďalšiemu referenčnému bodu, ktorý sme si zadali. Altánok pod vysokým napätím. Očami v tme nemo prosím Petra, aby sme si odpočinuli. Ten sa na mňa ani len nepozrie. Predpokladám jeho odpoveď, tak ani ústa neotvorím. Len kráčam ďalej. Ako robot na baterky. Ale na baterky, ktoré majú už len 0,1 % svojej životnosti. Rozhodujeme sa, že pôjdeme po štrkovej cykloceste, ktorá je síce pohodlnejšia, ale asi o 500 metrov dlhšia. V duchu odrátavam infopanely pozdĺž cesty a snažím sa spomenúť si kedy už uvidíme svetlá Bankova. Tie neprichádzajú. Obaja sme ticho. Nekomunikujeme. Peter ako vždy, asi 3 metre predo mnou. Neviem, či mi chce diktovať tempo, ale mu proste nestačím. Neskôr zastane, počká ma, ale akonáhle som pri ňom, pohne sa ďalej. Vie asi, že ak by som zastal spolu s ním, môže ma prepadnúť kacírska myšlienka vzdať to. No tú ja vo vnútri svojho "ja" odmietam. Prejsť takú štreku a toľké kilometre a pred cieľom to vzdať? To teda nie! Šuchocem nohami po štrku. Všade je ticho. Nik nerozpráva. Peter ma má isto plné zuby. No mne je to jedno. Ja proste nevládzem. Rýchlejšie to nedám. Deptá ma, keď mi vraví, že ideme pomalšie ako 2 km/h. Nezdá sa mi to, ale je mi to fuk. Viac zo seba nevydolujem. Každý krok mi spôsobuje pekelné bolesti. Hlava sa mi točí zo svetla čelovky. Obsah žalúdku sa chce dostať von. Svaly sú v stave permanentnej stuhnutosti a mám pocit, akoby už nemali priečne pruhovanú štruktúru, lebo tie sú ovládané mozgom. Som presvedčený že môj mozog neovláda svalstvo. Možno sa sa stala neobyčajná premena priečne pruhovaného svalstva na hladké svalstvo, teda také, ktoré pracuje automaticky a nie je ovládané vôľou.

AKO V ROZPRÁVKE

Štyridsiaty šiesty kilometer. Cítim sa ako Janíčko. Ten Janíčko, ktorý s Marienkou, po dlhom putovaní lesom, v noci, uvideli v diaľke drobné svetielko. Ja viem, že toto svetielko patrí Kolibe na Hornom Bankove (400 m.n.m.). Ešte hádam dve-tri zákruty a možno uvidím aj parkovisko, kde má Peter svoje auto.

DEUS EX MACHINA

Štyridsiaty siedmy kilometer... Znenazdajky, ako v antickej dráme sa pred nami objaví parkovisko! To by mal byť náš cieľ. Peter sucho povie: "Dáme si do auta ruksaky a ideme sa odprezentovať do toho Bistra kde je záver ....!" Ja mu vravím: "Ale veď to je ďalších 500 metrov tam a 500 metrov nazad k autu. Nepôjdeme tam autom?", snažím sa ho obmäkčiť. Keď však v mikrosekunde odpovie rezolútne "Nie!", vedel, som, že nemám ani pol percenta šance ho na to ukecať. Otvára auto... Teda on ho ani nemusí otvoriť. Zisťuje, že bolo celý čas otvorené. Na mieste, kde sa v ten horúce sobotný deň premlelo možno aj tisíc ľudí... Šípim, že je nesvoj. Rozmýšľa, ako sa to mohlo stať. Mne je to jedno. Aspoň sa nemusí v mysli zaoberať mojimi agonickými pohybmi. Ja už vôbec nerozmýšľam.

FINÁLE

Kráčam ako zombie smerom k Bistru 14 na Bankove, kde je oficiálny záver podujatia. Celý Bankov ľudoprázdny. Len v tom Bistre sa svieti. Vykríknem "Sláva, dokázal som to!" a padám ako Lazar na drevené lavičky. Traja organizátori nás núkajú nejakým ľahkým občerstvením. Ja chcem len čaj, najlepšie teplý. No ale teplý čaj vo varnici neostane 6 hodín a tak pomaly chlipkám ten vlažnučký čajík a maznám sa s ním na jazyku, akoby to bol nejaký VSOP. Je 15 minút pred polnocou. Volám Beu, aby som jej oznámil, že som dorazil. Zo slúchadla sa po dlhom zvonení ozve ospalý hlas:

"Áno?"
"Prosím ťa, nespi", odvetím "o pol hodinu mi, prosím, otvor dvere na vchode, lebo nemám kľúče"
"OK", a zloží.

DOMA

V Bistre posedíme ešte asi 10 minút. Od organizátorov dostávame malé darčeky. Na diplom sa radšej ani nepozriem, lebo pri prezentácii ma teta premenovala na Michala. Vyrážame. Čaká ma posledných asi 500 metrov k autu. No šiel som to asi štvrťhodinku. Neviem. Vypol som niektoré senzory v mojom tele. Sadáme do auta. Vtedy sa pozrieme jeden na druhého a s radosťou v tvári obaja povieme: "Dokázali sme to!" Mať tak viac síl, tak Petra hádam aj vyobjímam. Nočnými Košicami sa šinieme na sídlisko, kde si dáme finálne rozlúčenie. Ešte ma čaká 15 schodov ku vchodu, ktorými idem ako invalid. Zvoním na zvonček a o chvíľu mi už Bea otvára dvere a víta ma doma. DOMA!

POCITY

Som šťastný. Som prenesmierne šťastný, že som to nevzdal, aj keď už som mal namále. Unavený, dobitý, si s úľavou vyzúvam vibramky, zhadzujem zo seba oblečenie a len tak si ľahám, ako podťatý strom. Ako všetky tie stromy na Zbojníckej skale, či na Kloptani, ktoré padli za obeť krutým poveternostným podmienkam ktoré tam panujú. Ako taký "egtač" krížom cez turistický chodník. Zaspal som hádam ešte po stojačky ....

Keď sa na to pozriem spätne, až sa mi nechce veriť čo dokázala jedna jediní pohodená smerová tabuľka s názvom "MAG. 60" ....

NEŠŤASTNÁ "13" A COVID

Tí, ktorí ste to dočítali až sem, do takmer úplného konca, tak by som vám chcel povedať, že my obaja, Peter a ja, sme túto svoju prvú diaľkoplazeckú avantúru venovali nášmu spoločnému známemu Igorovi Bilákovi. Obaja sme sa s ním stretli spoločne naživo hádam len dva krát aj to možno na 10 minút. Peter sa s ním stretával ešte na štarte košického Medzinárodného maratónu mieru a na vztrvaleckých štafetových pretekoch Od Tatier k Dunaju. Takže žiadne hlboké priateľstvá. Obyčajné kamarátstvo. Ale z jeho vystupovania, z jeho správanie sme mali obaja pocit, že je to slušný, inteligentný chlapec. Len nedávno sme sa dozvedeli, že náš Igi prekonal Covid s obrovskými ťažkosťami. Viackrát okolo neho chodila pani v čiernom, ale on si stále povedal, že bude bojovať. Aj bojoval. A, chvalabohu, úspešne. Príhody o tom ako to všetko prežíval, spísal na svojom blogu


Človek, ktorý behával pravidelne maratóny, ktorý športoval, bicykloval. Človek v strednom veku svojho života. Človek v dobrej fyzickej kondícii. A jeden malý, škaredý, hnusný vírus ho takmer položil. Keď som si čítal jeho blog a následne jeho krátke príspevky na FB, kde opisoval ako s prvý raz postavil z postele, ako sa radoval zo svojich prvých štyroch krokov. Z toho, ako sa prvý raz prešiel po svojom byte. Ako zdolal prvé schody... Veľmi mi to pripomenulo môj nešťastný rok 2013. Keby som ja nemal obrovskú podporu mojich rodičov a mojej manželky, tak možno Peter by šiel na Rudohorskú polstovku dnes sám. Bezo mňa. Aj ja som intenzívne vnímal svoje prvé kroky ku dverám. Prvé kroky na koniec chodby. Prvé kolečko okolo paneláku. Neveril som, ale všetci ma presviedčali, že sa to dá. Tak, ako ma presvedčili moji blízki a tak, ako ma presvedčil Peter, že tú polstovku spolu dáme!

Igi, spomínali sme na teba aj počas nášho putovania! Drž sa! Nemáme ani najmenšej pochybnosti, že na druhý rok si dáš už nejaký polmaratónik. Nie na čas. Nie na rekordy, Len tak, z pasie, len tak, z radosti, aby si mal dobrý pocit že si to dokázal. Tak, ako som to v sobotu dokázal ja s Petrom. A sme presvedčení, že ty to dokážeš!

SLOVO NA ZÁVER

Ešte v ten deň, keď sme už sedeli v aute a šli o polnoci domov, som Petrovi povedal, nech so mnou neráta najbližší rok s túrou, ktorá bude mať viac ako 20 kilometrov. Hádajte čo mi poslal druhý deň do Messengera.... "Hi, bro! Pozri, čo som vymyslel!"


Blázon .... !!! Či? Neskúsime? Skúsime ....


***


POĎAKOVANIE

Ďakujem Petrovi, že ma k tomu dokopal, a že to so mnou vydržal.
Ďakujem Bei za odvoz a za nočnú pohotovosť.
Ďakujem organizátorom za to, že to robia už toľko rokov.
Ďakujem tomu nešťastníkovi, ktorý zanechal pohodenú tabuľku v lese.

TECHNICKÉ PARAMETRE

Dátum: 19.6.2021
Štart: Štóske sedlo (798 m.n.m.) 08,40 hod.
Cieľ: Horný Bankov (400 m.n.m.)
Celková dĺžka podľa Garmin Instinct Solar: 47,32 km (Richard)
Celková dĺžka podľa Suunto Ambit3 Peak: 47,52 km (Peter)
Celkový čas 15:30 hod. (P) 15:30 hod. (R)
Čas strávený pohybom 12:16 hod. (P) 11:49 (R)
Pace 15:29 min./km (P) 15:00 min./km (R)
Nastúpaných 1364 m (P) 2214 m (R) – to bude nejaký úlet hodiniek
Spálené kalórie 5284 kCal (P), 5049 kCal (R)

Počasie: 20-30 C, slnečno, slabý severovýchodný vietor




PS : Sľúbil som, že spomeniem čo všetko som zbytočne niesol na svojich pleciach

- 2 pečené kuracie stehná
- 4 vajcia na tvrdo
- pršiplášť
- externá nabíjačka
- prepojovací kábel
- náhradná spodná bielizeň
- ľahké krátke tričko
- prechodná bunda s kapucňou
- 2 páry náhradných ponožiek
- 1 pár nepremokavých ponožiek
- dlhé trekové nohavice (použité len na prvých 4 kilometroch)
- sušené sladené brusnice
- energetický nápoj - koncentrát
- soľnička
- chemický dvojzložkový čistič vody
- toaleťák
- Zaditen
- Magnézium
- slnečné okuliare (tie som mal len raz, pri úvodnom fotení)
- rúško
- peniaze

Hm ... Myslím, že celkom pekný inventár zbytočností, ktoré som nepoužil. Na jednoďňový pochod v horúcom lete celkom dosť.



pondelok 8. marca 2021

ZÁDIELSKA PLANINA - BÔRKA - ZÁDIELSKA TIESŇAVA

Covid nákaza v plnom prúde a naša vláda spravila po dlhej dobe jeden z mála rozumných krokov. Pre Bratislavu a Košice povolila turistiku aj v okolí. Konečne. Počty ľudí sa tak rozptýlia na väčšej ploche a tak hrozí menšie riziko nákazy. Mimochodom, podľa fotiek na sociálnej sieti, keď bol ešte zákaz opustiť okres, tak Zlatá Idka bola násilne prepadnutá a okupovaná hordou bojovníkov na plechových tátošoch porozkladaných po celej dedine. Na pomoc postihnutej komunite Zlatoidčanov musela prísť polícia, ktorá okupantov obracala ešte pred vstupom do mierumilovnej osady.

S Thailonom sme pozorne sledovali predpoveď počasia a po odpornom piatku, kedy prílev studeného vzduchu so snežením zastavil prebúdzajúcu sa jar, SHMÚ na nedeľu predpovedal rozprávku. Síce studenú, ale krásne slnečnú. Tak sme začali plánovať. Tipy na túru sme museli obmedziť na okolie Košíc, no tu už máme pochodené takmer všetko. Po pol hodine návrhov sme sa jednohlasne rozhodli pre túru do Zádiela. Nie do Zádielskej tiesňavy, lebo sme predpokladali, že takýto istú ideu bude mať aj ďalších možno päťsto ľudí z okolia Košíc, ktorí by chceli využiť krásne počasie na pobyt na čerstvom vzduchu. Na parkovisko s kapacitou cca 30 áut v obci Zádiel prichádzame presne o desiatej a veru parkovisko už bolo spola plné. Vrieskajúce deti, havkajúce psy a vrava ako na odpuste. Rýchlo sa spakujeme a vyrážame presne opačným smerom, ako ostatní. Nejdeme do tiesňavy ale vraciame sa smerom nižšie a medzi domami šípime odbočku na Náučný chodník Zádielska tiesňava. Ten chodníček je fakt uzučký a v lete, počas mohutnej vegetácie zrejme aj riadne zarastený. Po kratučkom miernom úseku nastupuje fuška. Aspoň pre mňa. Začíname totiž stúpať prudko hore na Zádielsku planinu. Fučím ako parná lokomotíva a čoskoro zhadzujem vetrovku. Začína byť riadne teplo. Slnko na nás svieti na plný výkon a kedže nízky listnatý porast ešte nenahodil zelený šat, tak slniečko krásne zohrieva aj nás. Pred nami vidíme dvojicu turistov. Za nami začujeme skupinku piatich mladých ľudí, ktorí vedľa mňa presvištia rezkým krokom. Začíname šípiť, že ani v tejto časti to nebude ľudoprázdne a že niektorí rozmýšľajú podobne ako my. 

skôklsnjnwe ewgwrllwgwg
Cesta na planinu po náučnom chodníku

Po ďalších 20 minútach zhadzujem flisku a ostáva mi len dlhé tričko s vestou. Aj tak je fajne teplučko. Vietor vôbec necítiť. GPS zapípalo, čo nám naznačilo, že niekde v okolí sa už ukrýva keška (Geocaching - Výhľadový bod nad Zádielom). Je veľmi blízko chodníka. Predieram sa ku skale a odrazu na mňa zažmurkajú tri nádherné poniklece. Zhadzujem ruksak aj iné teplé veci a fotím. Poniklec je nádherný a je jeden z prvých kvietkov krasových oblastí. Po nich príde ešte väčší krásavec - hlaváčik jarný. Kešku sme našli a tak sa poberáme ďalej.

Prvé poniklece

Po približne hodinke prudkého stúpania vstupujeme na planinu. Všetky planiny Slovenského krasu sú úžasné. Stačí sa vždy vyštverať hore a potom je to už len chodenie po miernych zmenách výšky. Obaja milujeme planiny, obaja milujeme horské lúky a krásne výhľady. Tu to máme all-in-one ...

Kde-tu badať ešte zvyšky snehu, ale je vidieť, že jar sa už neodbytne hlási o slovo aj tu. Respektíve na planinách krasu vždy o trošičku skôr ako dolu. Pred nami sa otvárajú nádherné výhľady na planinu a hlavne dolu, do Zádielskej tiesňavy. V diaľke, pozdĺž skalného prahu, badáme viacero ľudí. Celkovo sme ich na planine stretli asi 25, ale náš predpoklad bol, že v tiesňave sa tiesnila v jednom okamihu isto aj stovka ľudí.  

Jednoducho nádhera ... tie skaliská

Zádielska planina je súčasťou Národného parku Slovenský kras a svojou plochou 17,5 km2 je druhou najmenšou planinou národného parku. Na Zádielskej planine sa nachádza Zádielske hradisko, ktoré je jedno z najstarších a najväčších pravekých slovenských hradísk. Na planine sa nachádza asi 80 jaskýň a priepastí. Najväčšou je Hačavská jaskyňa, s dĺžkou asi 200 m. Za samostatnú národnú kultúrnu pamiatku bola vyhlásená Kostrová jaskyňa (s dĺžkou 60 m) ktorej vnútro odhalilo dôležité archeologické nálezy z doby bronzovej.  Jaskyňa Erňa (dĺžka 95 m), je zaujímavá tým, že sa v nej nachádza jeden z najväčších podzemných priestorov v Slovenskom krase o rozmeroch 60x40x24m. Len pripomínam, že podľa zákonov SR je vstup do akejkoľvek jaskyne zakázaný. Teda okrem tých verejne prístupných. Takže môžete odložiť čelovky, laná a inú výbavu do pivnice. 



Hore, na planine sa pripájame na modrú TZT. Turistické značky sú na železných tyčiach, nakoľko v týchto miestach nie je dosť iných možností ako dať značku na obligátny strom, Dreviny sú malé, zakrpatené. Robíme si krátku prestávku na čaj a na výmenu bateriek. Spozorujeme, že sme sa zložili neďaleko malej priepasti, ktorá bola kedysi dávno obohnaná drevenou zábranou. No zub času už spravil svoje a zábrana je len teoretická. Chcem si skontrolovať našu pozíciu na mape a tak podvedome siahnem na hlavu po okuliare ... ale okuliarov nikde. Nuž nechal som ich asi pri tých poniklecoch. Klasika. Po roku 2020, kedy som fakt na potulkách nestratil nič, som si už myslel, že som sa zmenil. Ale mýlil som sa ...

Pokračujeme ku skalnému prahu a aj keď sme to obaja videli už viackrát, sánka opäť dolu a obaja híkame a nadšene sa pozeráme do bezodnej hĺbky lemovanej vápencovými bralami. Pohľad je o to krajší, že na druhej strane tiesňavy absentuje listová zeleň na stromoch a všetko je krásne vidieť. 

Living On The Edge

Malá, nenápadná riečka Blatnica trpezlivo po milióny rokov vyformovala takú úžasný výtvor, akým je Zádielska tiesňava. Celá Zádielska dolina má 10 kilometrov, ale najhodnotnejšou a najkrajšou je Národná prírodná rezervácia Zádielska tiesňava s dĺžkou asi 4 km. V najužšom mieste má len 10 metrov a keď sa zdola pozriete nahor (hocikedy okrem leta) uvidíte okolo seba skalné bralá  a strmé vápencové steny týčiace sa až do výšky 300 metrov. Najkrajším skalným útvarom je Cukrová homola, ktorá sa majestátne vypína pri južnom okraji tiesňavy. 

My sme však hore, nad tiesňavou. Slniečko stále nádherne ohrieva okolité lúky, ale dolu do tiesňavy nezasvieti, tam je ešte zima. Vetrík začína mierne pofukovať, ale nie je to nič nepríjemné. Posúvame sa ďalej a opäť fotíme. Hore na planine sú minimálne tri miesta ktoré poskytnú návštevníkom dychberúce pohľady na tiesňavu. No my sme zažili ešte jeden dychberúci zážitok. Pri druhej vyhliadke sme sa vydali hľadať ďalšiu kešku (Karst view Zádiel). Mala byť umiestnená niekde v skale. Lenže skál tam bolo neúrekom, Po minútke sa pri nás pristavuje jeden manželský pár a pýta sa bez okolkov: "Hľadáte to, čo chceme aj my?" Je hneď jasné, že sú to kešeri, ktorí si prišli pre bodík do hry. Skúmame všetci terén. Ja zachádzam trochu ďalej od súradníc, ale po krátkej prehliadke terénu usudzujem, že tu to nebude a chcem sa vydať nazad k ostatným. Noha sa zvrtne na šikmom kameni, strácam rovnováhu, v pude sebazáchovy sa chytám konára, ktorý sa však láme a ja sa nekontrolovateľným pádom približujem ku skalnému prahu. Nakoniec s veľkým rachotom dopadám do kriakov, ktoré zastavili môj priamy pohyb smerom do rokliny. Pribieha Peter a dáva mi kontrolnú otázku, či som OK. Spočítam si ruky, nohy, pozriem, či nevidím kosť ... A keď je výsledok negatívny, zahlásim, že som v poriadku a pomaly sa zdvíham zo zeme. Odniesla si to len narazená dlaň. O sekundu na to pani z kešerského dua hlási nález. Logujeme a ja si musím trošku počkať, kým sa moja hladina adrenalínu vyrovná. Po krátkej chvíli sa však posúvame ďalej. 

Míňame ďalšie skupinky turistov a chvalabohu všetci boli veľmi ohľaduplní. Tí, čo nemali rúška na ústach sa vyhýbali kontaktu veľkým oblúkom a tí čo ich mali, tak si ich pri stretávaní s nami nasádzali na ústa. A dokonca, ešte aj tie psiská, ktoré sa dostali na planinu a do tiesňavy boli podozrivo slušné. Ani jeden neštekal, ani jeden nevyskakoval. Za to máte, milí psíčkari, u nás plusové body. Prechádzame okolo veľkej lúky so salašom, kde sa v lete pasie dobytok. Hneď za salašom je rázcestník Na skale (670 m) a od tohoto bodu začína klesanie, opäť miestami prudké, na horný koniec tiesňavy, ku horárni. Dolu pri opustenej chatke správy Národného parku si dávame odpočinok na načerpanie živín. 

Pohýname sa ďalej a rozmýšľame, že vybehneme na druhý okraj tiesňavy, na planinu Horný vrch. Lenže na tento okraj planiny ešte nezavítala jar a keďže je cesta nahor zasypaná namrznutým snehom, rýchlo meníme plány. Najprv sme mysleli, že si to skrátime priamo cez tiesňavu k autu, ale pohľad tým smerom, kde sme videli zástupy ľudí, nás donútil vymyslieť tretiu alternatívu. Spomenuli sme si, ako sme kedysi šli na bicykloch z Košíc cez Štós, Úhornú a Bôrku spomenuli sme si, že v sedle nad Bôrkou je krásny pohľad na dedinu. Tak sme sa vybrali po ceste Baksovou dolinou nahor, do sedla. Ľavá strana bola plná snehu miestami aj so závejmi a prvá strana bola už takmer jarná, úplne bez snehu ale zatiaľ ešte bez olistenia stromov. Po 2,5 km prichádzame do sedla. Kaplnka, ako sme si ju pamätali kedysi, tam stojí dodnes. 

Keby sme šli cez tiesňavu, míňali by sme davy ľudí

Pamätníčka

Zima ešte nepovedala svoje posledné slovo

Kaplnka v sedle

Rozhodujeme sa ďalej. Otočíme sa a ideme nazad, alebo ešte skočíme pozrieť popri lese do Bôrky? Cítime sa obaja v pohode, tak si našu trasu opäť predlžujeme a lesom kráčame ku dedine. Míňame stromy nezručne osekané tupými sekerami, vidíme kolesový nástroj na ručné približovanie dreva a konštatujeme, že národný park, nenárodný park ... všetko jedno. V diaľke vidíme Soviu skalu ukončenú krížom a pod vrchom, priamo v skale, zdiaľky badáme akýsi portál. Tipujeme to na baňu, ale keďže sa to nachádza uprostred osady, meníme smer a mierime priamo centra Bôrky, kde si nafotíme NKP - národné kultúrne pamiatky. Na svojej mape mám poznačené, že by tu mali byť dve. Prvou je rímsko-katolícky kostol Karmelskej Panny Márie. Bol postavený v roku 1759 na zvyškoch pôvodného gotického kostola v barokovo klasicistickom štýle. 

Kostol Karmelskej Panny Márie

Ďalej, pri ceste, sa nachádza neobarokový kaštieľ z konca 19. storočia s výraznými štítmi, ktorý dal postaviť gróf Felix Zichy-Ferraris. Po 1.svetovej vojne ho vlastnila rodina Horthy Miklósné (Horthy de Nagybánya). Posledným majiteľom kaštieľa bol Miklós Horthy von Nagybánya, s manželkou Mariou Consuelou Károlyi. Miklós Horthy von Nagybánya bol synom admirála bez mora, regenta Maďarska, Miklósa Horthyho.

Zichyho kaštieľ


Na ceste sa stretávame s jednou pani a zo zvedavosti (s riadnym covid-odstupom) sa pýtame na ten zvláštny portál pod Sovou skalou. Pani nám vysvetľuje, že je to Jaskyňa mieru a v tej jaskyni je umiestnená za železnou mrežou socha Karmelskej Panny Márie. Na internete, už doma, zisťujem, že sa tu každoročne v polovici júla konajú veľké púte. Po slávnostnej svätej omši v oboch jazykoch sa sprievod večer s fakľami pohýna práve k uvedenej soche, kde pokračujú modlitby. Názov Jaskyňa mieru v Bôrke na webe zrejme nenájdete. Nazýva sa totiž Jaskynná kaplnka ale po maďarsky to miestni ľudia nazývajú Béke-barlang.  Čiže Jaskyňa mieru.

Kaplnka pri spiatočnej ceste


Stúpame nazad do sedla, ku kaplnke a začíname sa vracať k autu. Vcelku prudkým svahom sa dnes po druhý raz dostávame ku horárni na konci Zádielskej tiesňavy a začíname ju prechádzať smerom ku parkovisku. Cesta tiesňavou je po mohutných záplavách značne poškodená, čo by tak pre peších návštevníkov ani nevadilo, ale je je úplne pod zľadovatenou krustou a tak opatrne našľapujeme, aby sme nemuseli riešiť opäť prílišné vyplavenie adrenalínu do tela. A nutné dodať, že je cca 16,00 a v rokline niet ani nohy ... Toto je ten správny čas, ako sa vyhnúť turistickým davom! Roklina, či tiesňava je aj zdola nádherná. Spoločnosť nám robí potok Blatnica, ktorý má na svedomí tento krásny geologický výtvor. Skalné bralá vidieť v plnej kráse, lebo, ako som už spomínal, dreviny sú bez olistenia a tak vidíte maximum, čo sa dá. Fotíme vodopádiky, skaly, pokrútené a hrčovité stromy, keď tu odrazu, akoby niekto narysoval čiaru na cestu a povedal si: Hore bude zimná časť a dolu bude jarná časť ... Tak sa jedným krokom dostávame do úplne suchej časti tiesňavy. Prechádzame okolo majestátnej Cukrovej homoly a neveriacky krútime hlavou, ako niekto dokáže vyliezť až na vrchol po takmer kolmých stenách. Nič pre nás...

Jediná zelená farba bol mach

Potok Blatnica

Staré pokrútené kmene stromov

"Jarná" časť rokliny

Nádherné divadlo na záver dňa

V diaľke už vidíme naše osamotené auto na takmer vyľudnenom parkovisku, ale podľa jedného auta stojaceho poniže, na tráve, detekujeme, že tu okolo obeda muselo byť riadne husto.

Zhrnutie: Zádiel (267 m) - Náučný chodník Zádielska tiesňava - Okrúhly laz (587 m) - Na skale (670 m) - Zádielska dolina, horáreň (450 m) - Bôrka -  Zádielska dolina, horáreň (450 m) - Zádielska tiesňava - Zádiel (267 m)



Dĺžka trasy 20,10 km

Nastúpaných 900 metrov

Trvanie 6 hodín

Absolvované: 7.3.2021