Deň druhý - 15.9.2015 - Štart
Vstávanie pred siedmou sa pre nás oboch s pribúdajúcim vekom stáva už štandardom a tak s ranným brieždením si užívame i džavotajúce malé deti na chodbe hotela, ktoré nenechajú svojich rodičov na pokoji. Beine obvyklé rituály, cigareta, káva, cigareta, káva, cigareta, mi dávajú posledné minúty času na prípravu dnešnej trasy. No ja som ju de facto mal naklikanú už doma, takže som si len písal problémové body, križovatky, odbočky, názvy ciest, čísla cyklotrás a farby turistických chodníkov.
- Stretneme sa na terase, povedala Bea a šla s kávou na vzduch pred hotel.
Bolo sviežo, pod mrakom, ale čo je najhlavnejšie, nepršalo a nefúkal besný vietor. To sú totiž moji najväčší nepriatelia. Na recepcii som si požičal dve mapy. Jednu s mierkou 1:50000 a druhú s mierkou 1:25000. V reštaurácii už prebiehali raňajky. Zrekognoskoval som situáciu s ponukou jedál a bol som rád, že sa netreba stresovať. Ponuka nárezov, syrov, džemov, ovocia i zeleniny ako aj teplých jedál i nápojov bola dostačujúca a pravidelne dopĺňaná. Nebolo sa kam náhliť. Zaujímavé je to, že doma takmer nikdy neraňajkujem, i napriek tomu, že si schválne dávam budík o tridsať minút skôr. Ale akonáhle prídem na chatu na Ružín, alebo na Starú Vodu, alebo na dovolenke, tak zisťujem, že môj žalúdok má fakt veľký objem. Vyžívam sa najmä vo vajíčkach na každý spôsob. Na tvrdo, na mäkko, zbožňujem hemendex i praženičku. Takže namiesto zrýchlených mestských raňajok sa s jedlom maznám a v reštaurácii ráno strávim určite viac času, ako obligátnu dobu doma v kuchyni. Potom už len káva (u mňa už desať rokov) bez cigarety. A znova kochanie sa krásnymi pohľadmi z terasy na hraničný úsek Šumavy. Vytiahol som mapy a začal som študovať, ktorú si kúpim. Milujem čím menšie čísla na mierke mapy a tak som inklinoval k tej podrobnejšej. No lenže jej nevýhodou bolo, že nezasahovala do oblastí, ktoré sme mali v pláne navštíviť. Tak voľba padla na Šumavu od Kartografie Praha, z edície Turistické regiony s podtitulom Lyžařské a turistické trasy, cyklotrasy.
Keď sme šli okolo recepcie usmiala sa na nás jedna pani a recepčná jej povedala
- To jsou oni ...
Z usmievavej pani sa vykľula pani majiteľka. Recepčná jej už zrejme všetko porozprávala, čo sa udialo v predchádzajúci večer. Začala sa strašne ospravedlňovať, aj keď chyba nebola na strane ubytovacieho zariadenia. Oceňoval som jej profesionálny prístup. Bolo vidieť, že svoju prácu neberie na ľahkú váhu a zákazník je pre ňu hlavne hosťom. Povedala nám, že sa nám bude snažiť pomôcť.
Vybehol som do izby, prezliekol sa do cyklistického, vzal som brašnu s náradím, nový nosič a novú cyklotašku a pobral som sa do hotelovej garáže zmontovať všetko tak, aby sme mohli čím skôr vypadnúť. Sám som sa sebe čudoval, že som všetko tak rýchlo stihol. A to i napriek tomu, že v recenziách na webe písali o nosiči, že sa dosť komplikovane inštaluje a že návod je o ničom. S tým druhým môžem súhlasiť. Návod na papieriku s rozmermi 10 cm x 5 cm mi vôbec nepomohol. Nič som tam totiž ani nevidel, také bolo všetko maličké. Keď som v duchu hesla Pata a Mata zahlásil "A je to!", bol som na seba hrdý. Čo na tom, že mi zvýšili skrutky, matice a nejaké zvláštne, ťažko identifikovateľné podložky?
Cestou z garáže som sa stavil pre Beu, ktorá sa neustále kochala prírodou na terase (popolník by vedel rozprávať). Prechádzajúc okolo recepcie nás opäť s úsmevom, tento raz ešte väčším, oslovila pani majiteľka.
- Naše stálá klientka nám právě telefonovala, že nemůže přijet, kvůli preblémům se zubama. Takže pokoj 2+2 je váš ... Doufám, že jste ještě nevybalili ...
No paráda, my sme fakt nemali po včerajšku ešte vybalené, a tak sme boli presťahovaní "natotata". Bleskovo. Izba bola hádam aj trikrát väčšia a v kúpeľni bola vaňa. Veci sme nechali vecami a šli sme k bicyklom, aby sme už konečne spravili naše prvé kilometre. Veď bolo už takmer jedenásť hodín.
Už cestou do hotela som si všimol, že rovinaté úseky, ako pri Trebišove tu absolútne nehrozia. Všade len kopec hore a kopec dolu. Hneď prvý úsek bolo rezké stúpanie do Českých Žlebov. Je to vlastne len časť obce Stožec, ktorá je ale štyri kilometre vzdialená. České Žleby bola kedysi obec s 1200 obyvateľmi. Po II. svetovej vojne odtiaľ boli vysídlení obyvatelia nemeckej národnosti, ktorých bola drvivá väčšina. Neskôr tade prechádzalo ochranné hraničné pásmo a tak sa tu bývať nikto nehrnul. V súčasnosti v 50 domoch má trvalé bydlisko len asi 60 obyvateľov. Dnes sa obec pomaličky prebúdza a miesta po bývalých obyvateľoch začínajú osídľovať noví osadníci. Či už natrvalo, alebo len ako víkendový domček. No ale v tejto časti Česka vravieť o domčekoch je trochu pritiahnuté za vlasy, lebo tu sa nachádzajú len domiská a ešte väčšie domiská.
Pamätal som si, že podľa plánu trebalo v obci zabočiť doľava a potom šliapať až na hranicu. V pláne som mal odloviť aj kešku s názvom "Bývalá obec XY". Tu, na mape Šumavy je veľké množstvo miest, s názvom "Bývalá obec ...". Názov si doplň. Radvanovice, Kamenná Hlava, Krásná Hora, Dolní Cazov, Nové Údolí ... atď., atď. Povojnový revanš totálne vyprázdnil kedysi bohaté horské obce. Nebralo sa ohľad na nikoho. Bol si Nemec? Marš! Ale vojna je už taká, Stále jeden víťazí a ten druhý, porazený, znáša dôsledky. Po zabratí územia Treťou ríšou dostali rozkaz "Abfahrt!" obyvatelia s českou národnosťou. Panta rhei. Všetko sa mení, všetko sa s obmenami opakuje. Problém posledného Abfahrtu Nemcov z pohraničia bol ten, že nebolo kým opustené domy obsadiť. Toto nebolo teplučké Polabí, či žírne nížiny dolnej Moravy alebo Žitného ostrova. Život tu bol ťažký. Samé kopce, dlhé zimy, množstvo snehu. Uživiť sa dalo len prácou v lese, alebo na statku s dobytkom. Presídľovaní tu boli i Maďari zo slovenského pohraničia.
Ležérnym tempom si to dávame na bicykloch lesom popri osamelých domoch. Na každom kroku je nejaký kríž, či pomník padlým. Nemcom i Čechom. Civilistom i príslušníkom ZNB a pohraničnej stráže. Bea má dobré nohy a tak je stále vpredu. Ja jej tempu nestačím. Zastala pri nejakom lesnom odpočívadle s pamätnou tabuľou. Zdiaľky mi už kričí, že nejaká bývalá obec. Dobre ideme, vravím si a dorazím na miesto. Odkladám bicykel, že si to nafotím. Veľký kameň a na ňom pamätná doska s nápisom KAMENNÁ HLAVA / STEINKÖPFL / 1795 - 1956 ... O-ooooo ... ale veď ja som podľa plánu nemal v itinerári žiadnu Hlavu ... Pozriem do GPS, potom do mapy, znova do GPS, znova do mapy. Tak áno, my sme mali v Českých Žleboch odbočiť do ľava. Ale až po tom, čo odbočíme najprv doprava. Azapád ... No nič. Späť sa nám už nechcelo ísť, lebo už sme si svoje vystúpali do kopca. Plány som upravil a v duchu navrhol novú trasu. Tak sme teda pokračovali po cestičke ďalej. Bola to značená turistická trasa "Zlatá stezka - Goldener Steig". Kedysi v stredoveku to bola obchodná cesta, ktorá spájala podunajský Pasov (Passau) s českými krajinami. Hlavnou obchodnou komoditou bola soľ. Úpadok tejto obchodnej cesty nastal až s tridsaťročnou vojnou. Obchodníci prepravujúci náklad po tejto ceste boli pohoniči, ktorí sa v tejto oblasti nazývajú "soumaři" (nem. die Säumer) , neskôr tento názov pripadol i ťažným zvieratám (kone, osly, muly). Preto bolo v Českých Žleboch vidieť takmer na každom kroku žľaby s pitnou vodou, slúžiace ako napájadlá pre tieto stredoveké obchodné karavány.
Turistický náučný chodník je husto osadený informačnými tabuľami a keďže sme sa sem neprišli na bicykloch dokaličiť, tak zastavujeme pri každej a čítame všetko, čo je na nich napísané. Cestou míňame i maličké vyhliadkové terasy, ktoré ponúkajú úžasné výhľady na okolitú krajinu. Mňa najviac fascinujú upravené horské lúky, ohraničené kamennými ohradami, ktoré vymedzujú hranice jednotlivých pozemkov. Takéto horské lúky budem ešte vidieť každučký deň. Prudké klesanie mi niečo hovorí ... Neraduj sa - čím viac klesneš, tým viac budeš musieť vystúpať. Snažím sa na to však nemyslieť. Keď tu zrazu potôčik, nad ním drevený mostík, pred mostíkom jedna betónovo - oceľová opacha... Stop! Je to pozostatok železnej opony. Obrovská, ťažká, niekoľkostokilová závora, s mohutným betónovým podstavcom. S úžasom sa snažím čo i len o milimetrový posun tou železnou ozrutou, ale márne. Tak isto ako bolo kedysi márne úsilie dostať sa cez potok na druhú stranu. Na tú, kde bol už iný svet. Západné Nemecko. Mocipáni nenechali nič na náhodu a tak aj na tejto lesnej ceste stvorili toto železobetónové monštrum, ktoré by neprerazil ani z kopca rozbehnutý nákladiak. Hneď na "západniarskej" strane hranice sme odparkovali pri odpočívadle naše tátoše a Bea sa ma s údivom v hlase pýtala.
- To fakt bolo takto? To okolo celej hranice boli naťahané drôty? To naozaj?
Niečo som o tom už čítal, tak som jej rozprával o ochranných pásmach, o tom, ako traktor tri krát denne rozorával územie medzi drôtmi, aby bolo vidieť čerstvé stopy narušiteľov, o elektrickom napätí, o hliadkach so psami. O smrti. O smrti na oboch stranách. Podľa dokumentov bolo na hraniciach zabitých 450 osôb snažiacich sa o prechod hranice a 650 príslušníkov pohraničnej stráže. Nuž ... chvalabohu, že je to už za nami.
Vchádzame na nemecké územie. Krátkym, ale prudkým stúpaním sa dostávame do obce Bischofsreut. Ľudí pomenej, len pri jednom dome viedli diškurku miestne panie. Prechádzajúc okolo nich sme sa slušne pozdravili
- Grüß Gott!
Tento pozdrav milujem. Taký starosvetský. A poväčšinou i úprimný.
Mali by sme odbočiť do ľava, ale ja si predsa nemôžem nechať ujsť moju prvú kešku na nemeckom území. Je to Märchenwald Bischofsreuth a už názov napovedá, že sa jedná o miesto pre vybláznenie detičiek hlavne predškolského veku. Všakovaké preliezky, skrývačky a iné detské náradia ma nejako nelákajú, i keď uznanlivo snímam klobúk nad čistotou a vkusnosťou tohoto minirozprávkového lesného sveta. Ja však skôr venujem svoje pohľady Garminke a kompasu, ktorý ma úplne jasne doviedol na miesto úkrytu. Konštatujem, že skrýše sú kvalitatívne na rovnakej úrovni ako u nás, či v Česku, len majú asi v nemeckom Lidli iný druh potravinových misiek. Bea medzitým stihla zadymiť rozprávkový les a tak sme sa mohli vydať naspäť.
Každé stúpanie má svoj koniec a je predzvesťou, že príde klesanie. Klesali sme popri tých gýčovito krásne upravených lúkach až do Haidmühle. Ocitli sme sa opäť na dohľad hraničnému priechodu Spálenec / Haidmühle, ale my sme pokračovali po ceste do obce. Zašli sme si po ďalšiu kešku až na druhý koniec, kde už začínala cyklotrasa Donau Wald. Závidel som miestnym cyklomaniakom, že sa môžu preháňať po takých úžasne upravených cyklocestách.
Nie ako u nás - systém:
"Feri, vežňi falat totej žeľenej farbi a nacahajme čaru totim bicigľištom na chodňik. A ty, Ďuri, šedaj na trachtor a zrob jakaške šipki na stromoch, naj budze i v ľeše. A takoj, takoj, bo budzeme mesto športu, ta ňe?"
Tu sa človek mohol viezť po krásnej, asi tri metre širokej upravenej a zospádovanej lesnej komunikácii. Vyronil som slzu dojatia ... Ale o emigrácii som neuvažoval. Rýchlo sme odlovili kešku 5# Radweg Waldkirchen – Haidmühle a už sa vraciame naspäť. Neďaleko začali biť zvony na kostolnej veži. Pripomenuli mi neskorý čas obeda. Ale vzhľadom na bohaté raňajky som hlad nepociťoval. Začali sme však pátrať po nejakom zlatistom germánskom moku. Pri obecnej ceste sme našli jeden maličký penziónik a na reklamnej tabuľke bolo rukou napísané RADLER. Slniečko akurát začalo krásne hriať a tak sme sa tu usadili na malej terase pred budovou. V tom teple a na bicykli som myslel, že radler takpovediac zasyčí .... Lenže nezasyčal. Po troch glgoch som na jazyku veru slasť nepocítil. Bolo to niečo ako vypláchnuté sudy s pivom s pridanou Mirindou. S pitím sme sa teda neponáhľali. Hlavne sme sa chceli na slniečku vyhriať. Garminka mi ukazovala, že neďaleko by mala byť ďalšia keška.
Po zaplatení sme sa vydali tým smerom. V snahe zachovať kľud v rodine som Bei sľúbil, že ak to bude nejaké veľké stúpanie, tak sa na to vykašleme. Stúpanie bolo, nevykašľali sme sa na to a dobre sme spravili. Keška Müllerwaidl nás totiž doviedla na úžasné miesto. Bola to horská kaplnka so zvonicou. Neďaleko bol udržiavaný prameň sv. Barbory a tak sme si mohli načapovať čerstvú vodu do bidonov. Bicykle sme nechali pri prameni a šli sme sa pozrieť do kaplnky. Bola otvorená a vo vnútri bolo čistulinko, ako ... v kostole. Oltárik, dve lavice, soška, propagačné materiály v nemčine i v češtine. Podľa kroniky sa miestni nemeckí obyvatelia obávali americkej armády, ktorá v okolí hľadala zbytky nemeckých vojsk. Všetci civilní obyvatelia sa v strachu zbehli na jedno miesto a sledovali vybuchujúce bomby v okolí. Preto dali sľub Panne Márii, že keď to všetci bez následkov prežijú, dajú postaviť na tom mieste kaplnku. Na dedinu dopadli len dva granáty. Jeden do stodoly a druhý zapadol do mäkkej pôdy a nevybuchol. A v roku 1958 už kaplnka stála a pred ňou i pamätná tabuľa so spomienkou na tých, ktorí neprežili hrôzy celej vojny.
My sme v kaplnke boli sami dvaja. Uvedomil som si, že je 15. september, štátny sviatok na Slovensku a sviatok Sedembolestnej Panny Márie. V krátkom tichu sme sa pomodlili a pokračovali pomaly ďalej. Krásne miesto.
Začali sme klesať, po cestách kadiaľ prejde jedno auto za hodinu sa bicykluje s pôžitkom. Po chvíli opäť zastavujeme. Je tu ďalší hraničný priechod. Haidmühle / Nové Údolí. Na českej strane pulzuje nejaký život. Čože, čože? Nachádzam tam železničnú zastávku Nové Údolí aj s fučiacou dieselovou lokomotívou. Toto som tu veru nečakal. Kedysi, do vojny , tu fungovala riadna železničná preprava do Nemecka. Bola tu dedina s rovnakým názvom, ale keďže zloženie obyvateľstva bolo 95% v prospech Nemcov, tak mohol zostať po vojne akurát ten päťpercentný zvyšok. No vzhľadom na to, že v pohraničnom pásme sa nemohol nikto len tak ponevierať, odídení boli aj tí "nezávadní" päťpercentní. Obec zanikla. Po prevrate v roku 1948 na mieste železničného hraničného priechodu boli vytrhané koľajnice v obave, aby si to niekto nerozmyslel a nerozbehol sa do NSR rýchlikom a masovo. A tak vlaky preventívne končili už v 4 km vzdialenom Stožci. Po ďalšom prevrate, v roku 1989 sa trať do Nového Údolí obnovila a funguje doteraz. Nemecká strana v obnovení trate nepokračovala, lebo Nemci už v roku 1974 v tom nevideli perspektívu a tak to zabalili, a koľajnice vytrhali sami sebe. Neskôr tu boli dovezené staré železničné vozne, v ktorých bolo zriadené železničné minimúzeum (počas našej návštevy zatvorené). Českí recesisti zo združenia Pošumavská jižní dráha potiahli koľajnice smerom na nemeckú stranu v dĺžke 105 metrov, vyrobili na ten účel špeciálnu šliapaciu drezinu a vznikla tak najkratšia medzinárodná železničná trať na svete.
Vlak práve odfučal a tak sme zaradili rýchlosť i my. Hneď neďaleko sa však nachádza pamätný strom, brest, s úctyhodným obvodom kmeňa 551 cm! A takýto strom si kešku zaslúži. Ale čo to? Strom už nie je stromom, je z neho už len zoschnutý pahýľ. Odumrel niekedy v období medzi rokmi 2012 - 2015. Asi už nadišiel jeho čas. Škoda.
Kopírovali sme celý čas železničnú trať smerom na Stožec, takže žiadne kopce. Paráda. V Stožci sme už videli smerovú tabuľu k nášmu hotelu, ktorý bol vzdialený len 2,5 km. Ale kdeže! My sme si povedali (Bea), že si to dám dookola. Veď máme ešte dosť síl. Neprotestoval som. Odbočili sme na žltú turistickú trasu a po príjemnej štrkovej trase sme minuli Stožecké lúky, prešli popod Stožeckú skalu a došli do malebnej dedinky s pôvabným názvom Dobrá. Avšak naše reakcie o 15 munút neskôr neboli ani malebné ani pôvabné. V Dobrej sú už len chalupy, ktoré sú krásne upravené a tvoria de facto živý, obývaný skanzen ľudovej architektúry. Vedľa jednej z chalúp Bea zbadala turistický smerovník smer Soumarský most. Zavelila, že pôjdeme tadiaľ, Nestačil som ani zaprotestovať, že to je lyžiarske turistické značenie, ale ona už bola 50 metrov odo mňa a klesala dolu po cestičke na lúku. Nuž, na lúke som videl odparkovaný bager a traktor. Nejako sa mi to nepáčilo, ale nemal som na výber. Bea bola už takmer uprostred rozsiahlej lúky. Keď som ju dobehol, tak už tlačila bicykel a ja som hneď aj zistil prečo. Začalo tam byť mäkko, blatisto a voda čľapkala pod našimi nohami. Šli sme však ďalej. Podľa GPS-ky bola asfaltová cesta len 400 metrov od nás. No ale ako sa tam dostať, keď pred nami bola len močarina? Vtedy som si spomenul na zábery z filmu Král Šumavy, na topiacich sa ľudí na slatinách. Bea tvrdohlavo ešte stále hľadala východsko z močiaru, ale nakoniec sme to obaja zabalili a poslušne sme vytlačili bicykle znova naspäť na miesto odkiaľ sme odbočili. Je zrejmé, že tade môže viesť v zime lyžiarska bežeská trasa, ale všade musí byť asi zamrznuté, Inak sa asi nedá prejsť ani s bežkami.
A tak nás čakali už len posledné kilometre ku hotelu. Čo čert nechcel, celý čas to už bolo len do kopca. A ten kopec akoby fakt ani konca nemal. Neznášam kopec na záver. Lebo posledné kilometre už nikdy hlava tak neberie, ako tie prvé. A preto trvajú dvakrát dlhšie a sú dvakrát ťažšie. A k tomu ešte mokré nohy...
Keď sme konečne dorazili do cieľa našej cesty, tak sme už len rýchlo odložili bicykle do garáže a ponáhľali sme sa na jedno čapované. Stihli sme ešte posledné lúče slnka a tak sme si mohli odpočinúť na terase s vyloženými nohami. Sedeli sme tam ešte asi hodinu. Ani na izbu sa nám nechcelo. Rozmýšľali sme ešte o tom, že by sme využili služieb miestneho wellnesu, kde bol protiprúdny bazén, vírivka a sauna. Lenže krik detí ma dostatočne odradil od návštevy. Stačila nám vaňa plná horúcej vody. Bol to balzam na naše ubolené telo. Po chutnej večeri sme šli hneď na izbu a tam sme sa zhodli, že aj napriek blúdeniu, nekonečným kopcom i zapadnutiu v močarine to bol krásny deň s množstvom zážitkov.
Bolo len 21,00 a obaja sme už spali spánkom príjemne unavených turistov...
pokračovanie čoskoro .... :)
Sumár : 35 kilometrov, nastúpaných 730 metrov, trvanie cca 6,5 hod. aj s prestávkami
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - prvý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - druhý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - štvrtý diel
- Stretneme sa na terase, povedala Bea a šla s kávou na vzduch pred hotel.
Bolo sviežo, pod mrakom, ale čo je najhlavnejšie, nepršalo a nefúkal besný vietor. To sú totiž moji najväčší nepriatelia. Na recepcii som si požičal dve mapy. Jednu s mierkou 1:50000 a druhú s mierkou 1:25000. V reštaurácii už prebiehali raňajky. Zrekognoskoval som situáciu s ponukou jedál a bol som rád, že sa netreba stresovať. Ponuka nárezov, syrov, džemov, ovocia i zeleniny ako aj teplých jedál i nápojov bola dostačujúca a pravidelne dopĺňaná. Nebolo sa kam náhliť. Zaujímavé je to, že doma takmer nikdy neraňajkujem, i napriek tomu, že si schválne dávam budík o tridsať minút skôr. Ale akonáhle prídem na chatu na Ružín, alebo na Starú Vodu, alebo na dovolenke, tak zisťujem, že môj žalúdok má fakt veľký objem. Vyžívam sa najmä vo vajíčkach na každý spôsob. Na tvrdo, na mäkko, zbožňujem hemendex i praženičku. Takže namiesto zrýchlených mestských raňajok sa s jedlom maznám a v reštaurácii ráno strávim určite viac času, ako obligátnu dobu doma v kuchyni. Potom už len káva (u mňa už desať rokov) bez cigarety. A znova kochanie sa krásnymi pohľadmi z terasy na hraničný úsek Šumavy. Vytiahol som mapy a začal som študovať, ktorú si kúpim. Milujem čím menšie čísla na mierke mapy a tak som inklinoval k tej podrobnejšej. No lenže jej nevýhodou bolo, že nezasahovala do oblastí, ktoré sme mali v pláne navštíviť. Tak voľba padla na Šumavu od Kartografie Praha, z edície Turistické regiony s podtitulom Lyžařské a turistické trasy, cyklotrasy.
 |
| Pohľad na hraničný hrebeň z terasy hotela |
Keď sme šli okolo recepcie usmiala sa na nás jedna pani a recepčná jej povedala
- To jsou oni ...
Z usmievavej pani sa vykľula pani majiteľka. Recepčná jej už zrejme všetko porozprávala, čo sa udialo v predchádzajúci večer. Začala sa strašne ospravedlňovať, aj keď chyba nebola na strane ubytovacieho zariadenia. Oceňoval som jej profesionálny prístup. Bolo vidieť, že svoju prácu neberie na ľahkú váhu a zákazník je pre ňu hlavne hosťom. Povedala nám, že sa nám bude snažiť pomôcť.
Vybehol som do izby, prezliekol sa do cyklistického, vzal som brašnu s náradím, nový nosič a novú cyklotašku a pobral som sa do hotelovej garáže zmontovať všetko tak, aby sme mohli čím skôr vypadnúť. Sám som sa sebe čudoval, že som všetko tak rýchlo stihol. A to i napriek tomu, že v recenziách na webe písali o nosiči, že sa dosť komplikovane inštaluje a že návod je o ničom. S tým druhým môžem súhlasiť. Návod na papieriku s rozmermi 10 cm x 5 cm mi vôbec nepomohol. Nič som tam totiž ani nevidel, také bolo všetko maličké. Keď som v duchu hesla Pata a Mata zahlásil "A je to!", bol som na seba hrdý. Čo na tom, že mi zvýšili skrutky, matice a nejaké zvláštne, ťažko identifikovateľné podložky?
Cestou z garáže som sa stavil pre Beu, ktorá sa neustále kochala prírodou na terase (popolník by vedel rozprávať). Prechádzajúc okolo recepcie nás opäť s úsmevom, tento raz ešte väčším, oslovila pani majiteľka.
- Naše stálá klientka nám právě telefonovala, že nemůže přijet, kvůli preblémům se zubama. Takže pokoj 2+2 je váš ... Doufám, že jste ještě nevybalili ...
No paráda, my sme fakt nemali po včerajšku ešte vybalené, a tak sme boli presťahovaní "natotata". Bleskovo. Izba bola hádam aj trikrát väčšia a v kúpeľni bola vaňa. Veci sme nechali vecami a šli sme k bicyklom, aby sme už konečne spravili naše prvé kilometre. Veď bolo už takmer jedenásť hodín.
Už cestou do hotela som si všimol, že rovinaté úseky, ako pri Trebišove tu absolútne nehrozia. Všade len kopec hore a kopec dolu. Hneď prvý úsek bolo rezké stúpanie do Českých Žlebov. Je to vlastne len časť obce Stožec, ktorá je ale štyri kilometre vzdialená. České Žleby bola kedysi obec s 1200 obyvateľmi. Po II. svetovej vojne odtiaľ boli vysídlení obyvatelia nemeckej národnosti, ktorých bola drvivá väčšina. Neskôr tade prechádzalo ochranné hraničné pásmo a tak sa tu bývať nikto nehrnul. V súčasnosti v 50 domoch má trvalé bydlisko len asi 60 obyvateľov. Dnes sa obec pomaličky prebúdza a miesta po bývalých obyvateľoch začínajú osídľovať noví osadníci. Či už natrvalo, alebo len ako víkendový domček. No ale v tejto časti Česka vravieť o domčekoch je trochu pritiahnuté za vlasy, lebo tu sa nachádzajú len domiská a ešte väčšie domiská.
Pamätal som si, že podľa plánu trebalo v obci zabočiť doľava a potom šliapať až na hranicu. V pláne som mal odloviť aj kešku s názvom "Bývalá obec XY". Tu, na mape Šumavy je veľké množstvo miest, s názvom "Bývalá obec ...". Názov si doplň. Radvanovice, Kamenná Hlava, Krásná Hora, Dolní Cazov, Nové Údolí ... atď., atď. Povojnový revanš totálne vyprázdnil kedysi bohaté horské obce. Nebralo sa ohľad na nikoho. Bol si Nemec? Marš! Ale vojna je už taká, Stále jeden víťazí a ten druhý, porazený, znáša dôsledky. Po zabratí územia Treťou ríšou dostali rozkaz "Abfahrt!" obyvatelia s českou národnosťou. Panta rhei. Všetko sa mení, všetko sa s obmenami opakuje. Problém posledného Abfahrtu Nemcov z pohraničia bol ten, že nebolo kým opustené domy obsadiť. Toto nebolo teplučké Polabí, či žírne nížiny dolnej Moravy alebo Žitného ostrova. Život tu bol ťažký. Samé kopce, dlhé zimy, množstvo snehu. Uživiť sa dalo len prácou v lese, alebo na statku s dobytkom. Presídľovaní tu boli i Maďari zo slovenského pohraničia.
 |
| Pamätný kameň zaniknutej obce Kamenná Hlava |
 |
| Pohľad z vyhliadkovej terasy na Zlatej stezke |
- To fakt bolo takto? To okolo celej hranice boli naťahané drôty? To naozaj?
 |
| Búranie hraníc |
 |
| Hraničný priechod České Žleby / Bischofsreut |
- Grüß Gott!
Tento pozdrav milujem. Taký starosvetský. A poväčšinou i úprimný.
Mali by sme odbočiť do ľava, ale ja si predsa nemôžem nechať ujsť moju prvú kešku na nemeckom území. Je to Märchenwald Bischofsreuth a už názov napovedá, že sa jedná o miesto pre vybláznenie detičiek hlavne predškolského veku. Všakovaké preliezky, skrývačky a iné detské náradia ma nejako nelákajú, i keď uznanlivo snímam klobúk nad čistotou a vkusnosťou tohoto minirozprávkového lesného sveta. Ja však skôr venujem svoje pohľady Garminke a kompasu, ktorý ma úplne jasne doviedol na miesto úkrytu. Konštatujem, že skrýše sú kvalitatívne na rovnakej úrovni ako u nás, či v Česku, len majú asi v nemeckom Lidli iný druh potravinových misiek. Bea medzitým stihla zadymiť rozprávkový les a tak sme sa mohli vydať naspäť.
Každé stúpanie má svoj koniec a je predzvesťou, že príde klesanie. Klesali sme popri tých gýčovito krásne upravených lúkach až do Haidmühle. Ocitli sme sa opäť na dohľad hraničnému priechodu Spálenec / Haidmühle, ale my sme pokračovali po ceste do obce. Zašli sme si po ďalšiu kešku až na druhý koniec, kde už začínala cyklotrasa Donau Wald. Závidel som miestnym cyklomaniakom, že sa môžu preháňať po takých úžasne upravených cyklocestách.
Nie ako u nás - systém:
"Feri, vežňi falat totej žeľenej farbi a nacahajme čaru totim bicigľištom na chodňik. A ty, Ďuri, šedaj na trachtor a zrob jakaške šipki na stromoch, naj budze i v ľeše. A takoj, takoj, bo budzeme mesto športu, ta ňe?"
Tu sa človek mohol viezť po krásnej, asi tri metre širokej upravenej a zospádovanej lesnej komunikácii. Vyronil som slzu dojatia ... Ale o emigrácii som neuvažoval. Rýchlo sme odlovili kešku 5# Radweg Waldkirchen – Haidmühle a už sa vraciame naspäť. Neďaleko začali biť zvony na kostolnej veži. Pripomenuli mi neskorý čas obeda. Ale vzhľadom na bohaté raňajky som hlad nepociťoval. Začali sme však pátrať po nejakom zlatistom germánskom moku. Pri obecnej ceste sme našli jeden maličký penziónik a na reklamnej tabuľke bolo rukou napísané RADLER. Slniečko akurát začalo krásne hriať a tak sme sa tu usadili na malej terase pred budovou. V tom teple a na bicykli som myslel, že radler takpovediac zasyčí .... Lenže nezasyčal. Po troch glgoch som na jazyku veru slasť nepocítil. Bolo to niečo ako vypláchnuté sudy s pivom s pridanou Mirindou. S pitím sme sa teda neponáhľali. Hlavne sme sa chceli na slniečku vyhriať. Garminka mi ukazovala, že neďaleko by mala byť ďalšia keška.
 |
| Krátky odpočinok v Haidmuehle s radlerom |
 |
| Prameň svätej Barbory |
My sme v kaplnke boli sami dvaja. Uvedomil som si, že je 15. september, štátny sviatok na Slovensku a sviatok Sedembolestnej Panny Márie. V krátkom tichu sme sa pomodlili a pokračovali pomaly ďalej. Krásne miesto.
 |
| V kaplnke |
 |
| Hraničný priechod Haidmuehle / Nové Údolí |
 |
| Železničná stanica Nové Údolí |
 |
| Železničiarske minimúzeum Nové Údolí |
Vlak práve odfučal a tak sme zaradili rýchlosť i my. Hneď neďaleko sa však nachádza pamätný strom, brest, s úctyhodným obvodom kmeňa 551 cm! A takýto strom si kešku zaslúži. Ale čo to? Strom už nie je stromom, je z neho už len zoschnutý pahýľ. Odumrel niekedy v období medzi rokmi 2012 - 2015. Asi už nadišiel jeho čas. Škoda.
 |
| Brest - rekordér |
A tak nás čakali už len posledné kilometre ku hotelu. Čo čert nechcel, celý čas to už bolo len do kopca. A ten kopec akoby fakt ani konca nemal. Neznášam kopec na záver. Lebo posledné kilometre už nikdy hlava tak neberie, ako tie prvé. A preto trvajú dvakrát dlhšie a sú dvakrát ťažšie. A k tomu ešte mokré nohy...
Keď sme konečne dorazili do cieľa našej cesty, tak sme už len rýchlo odložili bicykle do garáže a ponáhľali sme sa na jedno čapované. Stihli sme ešte posledné lúče slnka a tak sme si mohli odpočinúť na terase s vyloženými nohami. Sedeli sme tam ešte asi hodinu. Ani na izbu sa nám nechcelo. Rozmýšľali sme ešte o tom, že by sme využili služieb miestneho wellnesu, kde bol protiprúdny bazén, vírivka a sauna. Lenže krik detí ma dostatočne odradil od návštevy. Stačila nám vaňa plná horúcej vody. Bol to balzam na naše ubolené telo. Po chutnej večeri sme šli hneď na izbu a tam sme sa zhodli, že aj napriek blúdeniu, nekonečným kopcom i zapadnutiu v močarine to bol krásny deň s množstvom zážitkov.
Bolo len 21,00 a obaja sme už spali spánkom príjemne unavených turistov...
 |
| Zaslúžená, orosená odmena |
pokračovanie čoskoro .... :)
Sumár : 35 kilometrov, nastúpaných 730 metrov, trvanie cca 6,5 hod. aj s prestávkami
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - prvý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - druhý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - štvrtý diel
 |
| Profil prvého dňa na bicykloch |
 |
| Prvý úsek z Hotela na hranicu |
 |
| Druhý úsek - prvé kilometre v Nemecku |
 |
| Tretí úsek - druhý prechod cez hranice |
 |
| Štvrtý úsek popri železničnej trati |
 |
| Piaty úsek po žltej TZT |
 |
| Šiesty úsek s blúdením v slatinách a cesta do hotela |
