streda 8. februára 2017

NIE JE NIŠ AKO NICE (4.) - DOBRO DOŠLI

Deň prvý - 27.10.2016 - Dobro došli   

Na počudovanie som večer zaspal, akoby ma do vody hodili, čo je pre mňa na cudzom mieste dosť netradičné. Ľahké raňajky (o desiatej), rozlúčkový drink a hajde na letisko. Teda nie priamo na letisko, ale na Galvaniho ulicu, kde je zberné parkovisko. Objednal som si ho v predstihu cez internet a spravil som dobre. Je malé, s kapacitou asi len 40 miest a všetko je plné. Na štyri dni ma stálo 17 eur. Na parkovisku vidíme mikrobus s EČV Spišskej Novej Vsi z ktorého vybehne usmievavý mladý muž so silným stredoslovenským prízvukom. Cepečkári boli obslúžení cepečkárom. Po zaparkovaní okamžite nasadáme do mikrobusu a za 5 minút sme na letisku. Som spokojný, sme tam viac ako 2 hodiny vopred. Ja totiž vždy pred cestou stresujem a pokojný som až vtedy, keď sedím v lietadle, lebo mám pred sebou vždy asi 25 katastrofických scenárov, ktorých výsledkom je zmeškané lietadlo. Bea, tá je presný opak. Tá by na čekin šla asi pol hodinu pred odletom ... keby som jej to dovolil. Ale nedovolím jej to nikdy. Zatiaľčo si ona vychutnáva posledné šluky cigaretového dymu pred budovou letiska, ja už rozmýšľam o tom, že by sme mali ísť na čekin. Nie je však ešte otvorený. Tak si sadáme do letiskového baru a dávame si antistresové menu. 2x Jägermeister a jedna Pepsi. 12 eur.

Antistresové menu

Prichádza rad na elektronický čekin. Vravím si, skúsim to aspoň tu, v Bratislave, či to funguje. Pre istotu mám pripavený palubný lístok aj v papierovej podobe (predchádzam predsa realizácii katastrofických scenárov). Na čekine sú otvorené dve prepážky a keďže slečna sa v jednej prepážke vykecávala s nejakým známym, mierime k vedľajšej. Tam tróni dôležitý mládenec. Predkladáme obaja pasy a núkam mu do ruky môj mobil s oboma palubnými lístakmi. Chvíľka napätia ... mládenec vzal skener a oskenoval QR kód na mobile. Tak je to v poriadku! Opäť sa raz čudujem nad novodobými vymoženosťami techniky. Už chcem odchádzať, ale Bea sa pýta:
"Prosím Vás, len tak pre zaujímavosť. Mohli sme cestovať len na občiansky?"
Suverénny mládenec za pultom sebavedomo a bez rozmýšľania povie: 
"Samozrejme!"
Bea sa však nedá. 
"To aj keď Srbsko nie je v EU?", pýta sa s nedôverou v hlase.
"Vy kam letíte? Do Nišu? Samozrejme, že tam nie, to nie je EÚ. Som myslel, že letíte do Dublinu"
Pozriem ešte raz do mobilu na palubný lístok , kde je jasne napísané Niš, myslíme si svoje a radšej odchádzame. Ešte chvíľku sa potom smejeme nad tým, ako trápne sa snažil vykorčuľovať z tej situácie. A hlavne po tom, čo sme si zistili, že do Srbska stačí fakt len občiansky preukaz. 

V tranzite bratislavského letiska

Bea využíva poslednú šancu na cigaretu pred letiskovou budovou, ale hneď ako príde, ju už ženiem, aby sme absolvovali bezpečnostnú prehliadku. Usmieva sa, lebo vie, že ja už iný nebudem, aj keď máme more času. Na bezpečnostnej prehliadke nám letenky kontroluje jeden letiskový zamestnanec, ležérne sa opierajúc o stenu. Samotná prehliadka je dôkladná. Vyzliecť sa, odložiť elektroniku, tekutiny do 100 ml, dať dolu remeň i topánky. Prechádzam cez skener bez pípania. Celkom mimoriadny jav. Na konci pásu sa musím znova poobliekať, dať si remeň aby mi nespadli nohavice a obuť sa. Popri tom si všímam jedného zriadenca, ktorý žiada náhodných cestujúcich o špeciálnu prehliadku. Do akéhosi ručného skenera vkladá pásik papiera, veľmi slušne požiada o ster z dlaní a ešte prejde tým čudný prístrojom okolo pása. Z prístroja potom vytiahne papierik, vloží ho do ďalšieho prístroja, ktorý niečo vyhodnotí a púšťa cestujúceho ďalej. Celé to netrvá viac ako 30 sekúnd. Asi kontrola na prítomnosť drog. Aby som to zhodnotil. Kontrola bola prísna, ale zriadenci boli milí a slušní. (Čo tak vziať si príklad, sekuriťáci na košickom letisku?) 

V tranzitnej zóne sa dlho nezdržíme, len rozmýšľame, čo si kúpime na "zabíjanie červíkov". Máme dilemu. Bea má radšej Fernet horký, ja zas Fernet citrus. Aby sa nikto nehneval, kupujeme oba. Hľadáme si našu bránu, kde budeme nastupovať do lietadla. Všimnem si, že je to na konci haly a prechádzame opäť ďalšou kontrolou dokladov. Vychádzame totiž zo Schengenu. Asi 30 minút pred plánovaným odletom prechádzame poslednou kontrolou na bráne. Po kontrole sa dostávame do malého uzavretého priestoru, kde sa tlačí viac ako 100 ľudí. Je tu nepríjemne teplo, všetci sme naobliekaní. Šokuje ma počet cestujúcich. Čakal som, že v lietadle bude tak 20-30 ľudí. Veď kto by, a na čo letel z Bratislavy do mesta, kde takmer nič nie je. Ale napodiv tu počujem aj slovenčinu, nielen srbčinu. Zbytočne sa netlačíme napred, a tak do lietadla nastupujeme poslední. Ďalší šok. Lietadlo je plné asi na 95%.  Nuž a teraz prichádza na rad naša nová špeciálna batožina. Mám tak trochu obavy, či sa tie kufre zmestia do odkladacieho priestoru lietadla. Vyzerajú totiž veľké. Vkĺznu však do odkladacieho priestoru ako po masle.

Nástup do lietadla (mobilfoto)

Ešte k tej príručnej batožine. Bol som si vedomý, že pri nízkorozpočtových leteckých spoločnostiach si treba dávať veľký pozor na tieto veci:
- spraviť si čekin vopred, ešte doma, aby ste nemuseli na letisku platiť nekresťanské peniaze
- pripraviť si batožinu presne podľa rozmerov a hmotnostného limitu danej leteckej spoločnosti (Wizzair povoľuje zdarma maximálny rozmer 42 cm, Ryanair 55 cm). Poznám rozprávania iných cestujúcich, ako museli platiť vysoký poplatok len za to, že rozmer ich batožiny bol o jeden jediný centimeter za limitom (však Janka R.?). Tu musím povedať, že nás na celej ceste nikto nekontroloval.


Máme sedadlá 28B a 28C, ktoré nám boli pridelené automaticky systémom. Sadám si do stredu a začínam si uvedomovať, ako Ryanair dokáže zväčšiť kapacitu lietadla. Jednoducho. Natlačí sedadlá čo najtesnejšie k sebe, aby sa do lietadla zmestilo čím viac sedačiek. Je to logické. Skúšam si zmerať vzdialenosť od brady ku opierke predo mnou a odhadujem to maximálne na 30 centimetrov. Trochu klaustrofobické. Šetrenie low-costu vidno i na tom, že chýbajú "grcacie vrecká", chýbajú bezpečnostné pokyny (tie sú nalepené samolepkou na operadle predo mnou), chýba onboard časopis. Ten čoskoro začnú rozdávať a následne na konci letu aj pozbierajú. Myslím, že je to celkom ekologické. Ryanair tak určite ušetril zopár stromov pred výrubom. Samozrejme, že nečakám za 12 eur jahody so šľahačkou a šampanské.

Bezpečnostné pokyny na opierke (mobilfoto)

Štartujeme načas a po dosiahnutí letovej hladiny začínajú makať stewardi. Mimochodom, dvaja Česi a jedna Slovenka. Núkajú občerstvenie za poplatok (asi dvojnásobne drahšie ako na palube Wizzairu), teplé i studené nápoje a čerešničkou na torte je ponuka stieracích losov spoločnosti Ryanair. Prosím, aby ste ani náhodou neskúšali popíjať na palube z vlastných alkoholových zdrojov, lebo môžete skončiť ako táto britská pasažierka.

Plnka (mobilfoto)

Len čo dokončí palubný personál svoju prácu, už aj začíname klesať. Na letiskovú plochu dosadáme 20 minút pred plánovaným príletom a pristátie je mäkkučké, ako do vatičky. Ja čakám, či nastane ten moment, keď zaznie potlesk. Zaznel. 

Iľjušin IL-76D

V Niši je mrazivo, ale krásne slnečno. Na letiskovej ploche je odparkovaný obrovský nákladný Iľjušin IL-76D azerbajdžanskej spoločnosti Azal Avia Cargo. Je to jediné lietadlo na ploche. Po rozume mi chodia myšlienky na ten trápny pocit, keď čakáte, že pristanete v Nice a vy ste v srbskom Niši. My sme chvalabohu vedeli, kam ideme a tak nás to neprekvapilo. No keď som sa pozrel na letiskovú budovu, tak som sa rozpakom neubránil. Myslím, že v Poprade či na Sliači majú väčšiu a krajšiu budovu. Horšiu som videl už len na poľnom letisku niekde na Kube, kde budova pozostávala z drevenej búdy veľkosti 5x5 metrov. 

Dobro došli!

Imigračná kontrola, po dlhej dobe pečiatka do pasu a my sa rozhodujeme pre spôsob, ako ísť do centra. Existujú 3 možnosti:
taxíkom - cena cca 5-7 eur
linkovým autobusom - cena cca 0,80 eur
pešo - zadarmo

Fešanda pred letiskom

My si vyberáme taxík. Čítal som, že by sme si mali na letisku vymeniť eurá za dináre. Tak som sa rozhodol, že vymeníme 20 eur, vraj v meste je v zmenárňach lepší kurz. Je to tak, preto si na letisku rozmeňte len to, čo potrebujete platiť na cestu do centra. Treba si ale uvedomiť, že mesto Niš je okrem iného mestom zmenární. Na 100 metroch ulice ich môžete napočítať i 5. Kurz na letisku bol 1 euro - 121,200 v meste nájdete kurz o trošičku lepší - 123,250 RSD  

Zmenáreň pred letiskom a náš budúci taxikár

Pred letiskovou budovou patroluje ozbrojený vojak so samopalom. Hľadáme taxík a náhodu natrafíme na pána, ktorý má na krku veľkú visačku s označením TAXI. Nešpekulujeme a oslovujeme ho. Na našu otázku o cene, bez mihnutia oka povie 10 eur. Ja, keďže neznášam zjednávanie, ale nie som ani vôl, poviem sedem a dohodneme sa. Odvedie nás asi 30 metrov naľavo od letiska, kde je stanovisko taxíkov. Cestou v taxíku míňame dvoch Čechov s ruksakmi, ktorí si do mesta zvolili ten tretí spôsob - pešo. To môže trvať 20-30 minút. Taxíkom nám to priamo ku pešej zóne, kde máme ubytovanie, trvá asi 5-7 minút. Šofér po ceste nepovie ani slovo, predpokladám, že po anglicky ovláda len číslovky, aby si dojednal taxu. 

Vystupujeme, berieme kufre a na pešej zóne, na ulici Obrenovićeva 7, identifikujeme podľa fotiek z Booking.com náš byt. Volám majiteľovi, že sme prileteli skôr, či môže prísť. Vraví, že o 15 minút je na mieste. Za ten čas si zbežne pozrieme našu časť pešej zóny a chceme ísť do informačného centra mesta Niš.  Vo vnútri sa svieti, avšak na dverách je oznam PAUZA. Čakáme 10 minút, ale nakoniec to vzdáme. Nechcem, aby majiteľ bytu čakal na nás. Opak je pravdou. My stále čakáme na neho. Bola riadna kosa a my sme sa už nevedeli dočkať, kedy budeme v teple. Z diaľky vidíme vysokého uponáhľaného mladého muža. Predstavuje sa ako Božko. Vchádzame do vchodu, kde je menjačnica (zmenáreň), jedna z mnohých v meste. Na prvom poschodí je naše dočasné obydlie v Niši. Je to  76 m2 veľký byt s dvoma izbami, kúpeľňou, kuchyňou, jedálňou a balkónom. Práve kvôli fajčeniu takmer vždy berieme ubytovanie s balkónom. Keď však Božko povie, že sa môže fajčiť v celom byte, vidím spokojný úsmev na Beinej tvári. Nebude musieť mrznúť na balkóne. Dohodneme sa, že to bude povolené len v jedálni. Ostatné izby ostanú nefajčiarske. Po krátkom oboznámení sa s bytom, si ešte prejdeme scenár posledného dňa, zaplatíme 105 eur a následne Božko odchádza. 

Darček v pešej zóne

Vyberáme naše Fernety z bratislavského tranzitu a vtedy si uvedomujeme, že tekutiny sa nebudú môcť prenášať v batožine naspäť a že na nás tým pádom čaká na každého na štyri dni jedna fľaša... Budeme musieť bojovať!

Skúšam sa pripojiť na wifi, ale nejako sa mi nedarí. Na router sa napojíme, napíše mi "connected - not internet" ... Nechápem. Pokúšam sa ešte ďalších 10 minút, ale napokon to vzdávam a v duchu rozmýšľam, kde robím chybu. Niekedy tie moderné technológie idú mimo mňa ....

Ulica Kopitareva - asi najmalebnejšia časť Nišu

Vychádzame do ulíc, kde je riadne chladno a prechádzame sa po centre a blízkom okolí. Je večer a my začíname pociťovať hlad. Ja sa neskutočne teším na to, ako zhodnotím fakt, že  v turistických sprievodcoch sa píše, že  Niš je centrum srbskej gastronómie a že tu nájdeme tie najchutnejšie čevapi, pljeskavice a iné mäsové špeciality z grilu.

Kafana Kod Rajka

V malej uličke Kopitareva nachádzame kafanu Kod RajkaKafana je v Srbsku niečo ako bistro, kde sa pije káva, alkohol podáva sa ľahké občerstvenie ale i normálne, plnohodnotné jedlo. Zvykne tam hrať i živá, alebo reprodukovaná hudba. Nie je to reštaurácia - je to proste kafanaKod Rajka nevyzerá zvonku majestátne, skôr jednoducho. Tak isto je to i v interiéri. Ničím nevyniká, práve naopak, je to taká obyčajná miestnosť s asi dvanástimi stolmi. Jediný voľný hneď obsadzujeme. Na zahriatie si dávame rakiju. Z jedálneho lístka v srbčine si intuitívne vyberáme polievku. Ja som si vybral Pileći čorba (kurací vývar), Bea si vybrala Teleći čorba (teľací vývar). 

Pileći čorba (mobilfoto)

Keď to prišlo na stôl, už na pohľad to bolo odlišné od našich riedkych, priesvitných vývarov s niťovkami. Bolo to hustejšie, a plné mäsa. Už po prvých lyžiciach vieme, že je to jednoducho lahôdka. Neskutočne dobré. Po kratučkom čase prichádza na stôl nerezová misa s dvoma veľkými kusmi opečeného mletého mäsa na rošte. Pljeskavica a Pljeskavica gurman - plnená syrom a šunkou. 

Pljeskavica (mobilfoto)

Prvé sústo do úst a ja som pocítil neskutočnú rozkoš. Vynikajúca vôňa mäsa robeného na ohni a výborné, šťavnaté mäsko. Zajedali sme to najemno nakrájanou cibuľkou. Po slastných chvíľach som dostal chuť na horčicu. Skúsil som u čašníka slová mustard, horčica, gorčica, chorčica, ... ale jediné, čo doniesol bolo čili. Potom však poslal k nášmu stolu mladého časníka a ten už anglický názov poznal. Keby som ja vedel, že horčica po srbsky sa povie rovnako ako po nemecky zenf (Senf), bolo by hneď jasné. Účet vyšiel na 1270 RSD (10 eur). Keď si uvedomím, že v tom bol aperitív, polievka a mäsité jedlo, a hlavne, že to bolo neskutočne chutné a veľa, tak som vedel, že naša návšteva tohoto malého srbského mesta nebude márna.

Odchádzame z kafany do nočných ulíc (bolo niečo po 19,00) a všímam si, že ulice i reštaurácie sa začínajú plniť. V Srbsku je zvykom ísť večer najesť sa a pokecať si v spoločnosti priateľov. A keďže začínal víkend, nik nemal obavy z toho, že na druhý deň treba vstávať ráno do práce.

Večer v pešej zóne

Prichádzame ku turistickej informačnej kancelárii a vidíme ten istý obraz ako na začiatku. Vo vnútri sa svieti a na dverách nápis PAUZA. Usmejeme sa a ideme ďalej. V Srbsku nekončí pracovná doba o 15,30 ani o 18,00. Niektoré obchodné prevádzky sú otvorené do 22,00 - 23,00. Šokujúce zistenie bolo, že viaceré pekárne (pekarna) sú otvorené non-stop! A ten výber v nich! Niečo úžasné.

Pár metrov od nášho bytu sú samoobslužné potraviny, kde si kupujeme pivo a džús na raňajky. Keď tak stojíme v rade do pokladne, začujem za mnou tlmený výkrik:
"Pozri sa, aké lacné!"
Nedá mi to a zbystrím, čože tak upútalo troch mladých chlapcov. Johnnie Walker Red label, 0,7 l za 1099 RSD (9 eur). Tak už viem, že sa mladíkom oplatilo priletieť s dvanásť eurovou letenkou do Nišu ... 

Akcija!

Večer sa ešte márne snažím popasovať s wifi, ale opäť neúspešne. Rýchlo to vzdávam. V celom byte je ponuré svetlo. Všímam si, že v každej izbe svieti len jedna malá, asi 40 wattová žiarovka. Snažíme sa nájsť nejaké náhradné, ale nemáme úspech. Sprcha a do postele. Tu prichádza k našej obvyklej nočnej dileme. Ja chcem spať v teplučku, Bei by vyhovovalo asi 18 stupňov. Zaľahnem, avšak okolo tretej hodiny rannej sa budím na hluk. To sa srbská omladina vracia domov. Sú dosť hluční, resp. tie naše okná nemajú dobrú zvukovú izoláciu. Zachraňujú ma štuple do uší, ktoré si nosím na každú cestu. Je to moja záchrana...


predchádzajúce diely:

utorok 7. februára 2017

NIE JE NIŠ AKO NICE (3.) - Z KOŠÍC DO BRATISLAVY

Deň mínus prvý - 26.1.2017 - Z Košíc do Bratislavy

(Upozornenie - V texte sa nachádzajú hrubé výrazy - Nič pre citlivé povahy!)

Rána nás čakali ešte bežné povinnosti. Zobudiť deti, spraviť raňajky, desiatu, vypraviť deti do školy. Až teraz začína ten čas len pre nás dvoch. Poobede vyrážame. Čeknem cez internet, akú trasu mi vypočíta maps.google i waze.com. Jeden uprednostňuje severnú trasu, ten druhý zas južnú. Pre istotu sa pozriem i na zjazdnost.sk , kde vidím, že  cesty na juhu budú suchšie, ako tie na severe. Juh vyhráva. Ale tak ako vždy, keď idem juhom, i teraz sa hryziem do spodnej pery, aby som eliminoval sprosté slová, keď vidím ten smutný stav južnej spojky medzi Bratislavou a Košicami. Tie nekonečné sľuby politikov o spojení dvoch najväčších miest už neregistrujem, lebo každý z nich si už na tejto téme prihrial svoju polievočku. Pravdou je, že južná trasa sa na normálnu začína podobať až od Zvolena. Do Bratislavy, k Janke, prichádzame pred siedmou a dokonca je v centre aj parkovacie miesto! Taký malý zázrak! Potom prebieha už klasický priebeh, zvítanie, večera a dlhé klábosenie až do noci. 

Večer u Janky

Som mierne v šoku, keď uprostred obývačky tróni živý mŕtvy vianočný stromček. Ako počítam, tak počítam, Vianoce sú už mesiac fuč, ba dokonca i rusnácke Рождество Христово už hodný čas nie je aktuálne. Vraj chystá (oneskorené) posedenie pri vianočnej kapustnici pre priateľov, tak aby bol zachovaný kolorit a "duch Vianoc" ...

Vianoce takmer vo februári
  
Janka bola práve dnes na výstave cestovného ruchu a keďže vie, kam ideme, tak nám vypýtala od Srbskej turistickej agentúry dve maličké publikácie o Niši a už podľa obrázkov vidno, že neplatí pravidlo že U Nišu ništa (V Niši nie je nič). Ja sa poberiem do postele okolo polnoci. Nepotrebujem si nastaviť budík, lebo letíme až poobede. Času dosť. Chvalabohu.

Цат у Нишу
Poďme si trošku pohovoriť o srbčine. Ako je známe, srbský jazyk je juho-slovanský jazyk a jedná sa de facto o variantu srbochorvátskeho jazyka, ktorý bol úradným jazykom Juhoslávie až do roku 1992. Variantami srbochorvátčiny sú chorvátčina, srbčina, bosniančina a čiernohorčina. Tieto jazykové varianty sú si veľmi podobné, viac ako slovenčina a čeština. Príslušník jedného národa dokáže porozumieť tomu druhému. Odlišnejšími jazykmi sú slovinčina a mecedónčina, nie sú však až tak veľmi vzdialené. 

Kombinácia cyriliky a latinky

Dôležitou črtou srbčiny je to, že sa používa v dvoch písaných formách. V cyrilike (ћирилица - ćirilica) a v latinke. Podľa mojich informácií (хвала Јелена) sa deti učia v škole najprv písať a čítať v cyrilike, až neskôr sa do výučby pridáva latinka. Srbi vravia, že latinku sa museli učiť v Juhoslávii kvôli Chorvátom. Oficiálnym písmom je cyrilika. Napriek tomu môžete všade  vidieť nápisy v oboch písmach zvlášť i spolu. Pre tých, ktorí absolvovali školskú dochádzku za Gustáva Husáka, by problém nemal byť prečítať tie "zvláštne" nápisy. Avšak, od ruskej azbuky sú tu určité rozdiely. V prvom rade zabudnite na zmäkčovanie di-, ti-, ni-, li-, de-, te-, ne-, le-. Všetko sa vyslovuje tvrdo. Na zmäkčenie používajú v latinke mäkčene, alebo dĺžne na spoluhláskach. Alebo použijú zdvojené spoluhlásky (lj-ľ, nj-ň), či preškrtnuté D (Đ) - čítaj ako Dž.

Tu bol popis len v cyrilike

Poďme sa naučiť v rýchlosti základné slovíčka, nech sa v Niši nestratíte!

prosím - molim
ďakujem - hvala
dobré ráno - dobro jutro
dobrý deň - dobar dan
dobrú noc - laku noć
ahoj - zdravo
dovidenia - doviđenја (čítaj dovidžeňja)
ako sa máš - kako si
volám sa - zovem se
rozumiem - razumem
nerozumiem - ne razumem
prosím si jedno pivo - jedno pivo molim
ulica - ulica
námestie - trg
diaľnica - autoput
cesta - put
most - most

Ľahké, však?

Pri označovaní smeru zbystrite pozornosť
vpravo - desno
vľavo - levo

rovno - pravo (!!!)

Pozor by ste si mali dávať i na niektoré navonok podobné, avšak úplne odlišné výrazy. Ak si objednáte Pileći roštilj, je to v poriadku, len svojmu kamarátovi nehovorte pred Srbmi nahlas, že to mäso je kuracie. Slovo kurac je neslušné pomenovanie mužského - veď viete čoho. Naopak, kokot v srbčine je kohút. Sise sú kozy (nie tie s rohami). A neradujte sa vopred ak vás niekto zove na piće ... Teda môžte sa tešiť. Ale pohostí vás pohárikom. Hladna pića sú chladené nápoje. Žestoka pića zase alkoholické nápoje

Ponukový list v kafane Kafanki
Čo sa týka porozumenia, tak je to podobné ako u nás. Starší Srbi čo-to podchytia aj z vašej slovenčiny, u mladších je to už trochu diskutabilnejšie.

Ale .... aj napriek tomu, že si myslíte, že ste v zahraničí, nech nedopadnete tak, ako jeden starší pán zo Slovenska, ktorý, pachtiac sa po pešej zóne, kričí na svojich takisto starých kamarátov
"Vy kokoti, čo ste ma nepočkali ?!?"

Srbi na ulici sa síce neobzreli (veď spomínal kohútov), ale ja som na neho hodil začudovaný kukuč. Možno pochopil ...

pokračovanie čoskoro...

predchádzajúce diely:

pondelok 6. februára 2017

NIE JE NIŠ AKO NICE (2.) - PRÍPRAVY

Centrum Niša (zdroj)


Deň mínus druhý - 25.1.2017 - Prípravy

Prípravy neboli nijako dramatické. Valuty, srbské dináre, sa u nás bežne nedajú zohnať, budeme ich kupovať na letisku. Pasy po dlhšej dobe berieme so sebou, lebo Srbsko ešte nie je súčasťou Schengenu. 

Kúpili sme dva celkom nevzhľadné kufre od firmy "it luggage", avšak ich jednoznačnou výhodou bolo to, že ich hmotnosť bola len 1400 gramov (hrdili sa tým, že sú najľahšie na svete v tomto rozmere) ale hlavne mali presné rozmery kabínovej batožiny 55x40x20 cm. Stiahol som si aplikáciu Ryanairu do mobilu, spravil som si elektronický čekin na trasu Bratislava-Niš (dá sa spraviť bezplatne najskôr 4 dni pred cestou), ale pre istotu som si aj vytlačil papierové palubné lístky. 

Elektronický čekin (tento je na spiatočnú cestu)
Vytlačil som si adresu ubytovania, poznačil číslo na pána majiteľa, pripravil si oblečenie a hygienu, skontroloval baterky vo fotoaparáte, v kamere i v GPS, do ktorého som si tentokrát nezabudol stiahnúť i koordináty 7 kešiek ktoré sa v meste nachádzajú. Nezabudol som ani na nabíjačky telefónu a tabletu. Pribalil som 12 kníh z edície Antická knihovna, ktoré odnesiem kupcovi do Bratislavy, pridal Fernet a Ferrero pre Janku. Zatvoríme kufre a Bea poznamená, že má v tom malom kufri ešte kopu miesta. Od toho okamihu nám tie škaredé kufre pripadali krásne. Fakt boli navrhnuté tak, aby sa jednak zmestili na palubu a využili maximálne všetky rozmery, ale boli vyrobené z takých materiálov, že boli až neskutočne ľahké. Ešte krátky pohľad na kôpky vecí a šli sme spokojne spať.
Naše kufre

Poďme sa však pozrieť trochu bližšie na Niš. Je to tretie najväčšie srbské mesto (po Belehrade a Novom Sade), má 260.000 obyvateľov tak sa dá kľudne svojou veľkosťou porovnávať s Košicami. Možno aj práve preto sú obe mestá partnerskými. Aj keď, podľa mňa, je to skôr formalita, nakoľko som v poslednej dobe nepostrehol žiadnu kultúrnu,, športovú, či spoločenskú kooperáciu medzi týmito mestami. O Niši sa hovorí aj ako o meste mladých, a to aj vďaka Univerzite, na ktorej 13 fakultách študuje viac ako 30.000 študentov. Cez mesto preteká rieka Nišava, ktorá sa vlieva do Moravy a následne do Dunaja. Už na prelome letopočtov tu sídlili Rimania, ktorí mesto dobyli od Ilýrov. V roku 272 sa práve tu narodil budúci rímsky cisár Konštantín. Mesto patrilo Byzantskej ríši, potom ho dobyli Slovania. Prehnali sa tadiaľ križiacke výpravy, maďarské vojská. 

Pevnosť v Niši (zdroj)
V 14. storočí ich vytesnili Turci. Tých zase na určitú dobu vyhnali miestni Srbi. V roku 1448 však Niš padol takmer na 250 rokov do područia Osmanskej ríše. V roku 1689 ich však porazili Rakúšania a Turkov vyhnali. Nakrátko. Turci sa opäť vrátili a v roku 1723 dokončili stavbu mohutnej pevnosti, ktorej múry a štyri brány sa dochovali až do dnešných čias a je tak v súčasnosti jednou z najkrajších a najlepšie dochovaných mestských pevností na Balkáne. V roku 1737 sa Niš dostáva opäť do rakúskych rúk. Ako na hojdačke, po troch mesiacoch sa tu usadili opäť Turci a začali sa na miestnych kresťanských obyvateľoch kruto mstiť. Vraždy, znásilnenia, masové popravy, mučenia a únosy do otroctva. 31.5.1809 sa na okolitom kopci Ćegar odohrala krvavá bitka, kde turecké vojská v dvojnásobnej presile porazili srbských povstalcov. Až do roku 1878 prebehlo ešte niekoľkom povstaní, až následne princ Milan Obrenović pripája po bojoch Niš k novovzniknutému Kráľovstvu Srbska a Juhoslávie. Koncom prvej svetovej vojny patril Niš nakrátko Bulharsku, ale následne sa stáva súčasťou Juhoslovanského kráľovstva. Počas druhej svetovej vojny okolie mesta bolo obsadené nemeckou armádou. V októbri 1944 mesto oslobodzujú juhoslovanskí partizáni v spolupráci so sovietskou armádou. Prichádza doba SFRJ - Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie na čele s Josipom Broz-Titom. Po rozpade SFRJ (keď sa osamostatnilo Slovinsko, Chorvátsko, Macedónsko a Bosna-Hercegovina, vzniká v roku 1992 ZRJ - Zväzová republika Juhoslávie, vtedy ešte spolu s Čiernou Horou. Rok 1999 vstúpil do histórie Nišu smutnými stránkami, keď počas viacerých bombardovaní mesta vojskami NATO bolo zabitých 56 občanov tohoto mesta. V roku 2006 vzniká osamostatnením sa Čiernej Hory samostatná Srbská republika. A tu sa končí turbulentná história tohoto juhosrbského mesta.

predchádzajúci diel

nedeľa 5. februára 2017

NIE JE NIŠ AKO NICE (1.) - ROZHODNUTIE

Niš (zdroj)
Deň mínus stopiaty - 10.10.2016 - Rozhodnutie

Krátky úvod: Meniny mojej manželky Beatrix, vzhľadom na to, že ich slávi v dátume, ktorý sa nenachádza v slovenskom kalendári, mi už spôsobili zopár trápnych chvíľ. Ako je známe, na čísla mám antipamäť. Sú časy, keď si musím vypočítať, koľko mám rokov, klasickým odčítaním. Tak teda pamätať si na dátumy osláv je pre mňa nadľudský výkon. Po dvoch alebo troch zabudnutiach a výčitkách som si spravil malú mnemotechnickú pomôcku. 14. októbra oslavuje Boris (vtedy oslavuje i Beatrix), tak si to konečne zapamätaj.... Boris ... Boris ... typické ruské meno .... Boris .... To si zapamätám. Nie je problém.

Prešli dni, týždne, mesiace a mne náhodou padol zrak na otvorený kalendár, kde svietilo klasické ruské meno... Hneď mi zasvietila žiarovčička v tej časti mozgu, kde si uchovávam mnemotechnické pomôcky. Typické ruské meno = Beine meniny! Bol ôsmy júl a to meno bolo Ivan ...  Nakúpil som kvety, nejakú drobnosť a poďho gratulovať manželke. Bola z toho úplne namäkko. Mala doširoka otvorené oči a bola celá zmätená. 
"Si vedľa z toho, že som nezabudol, však?", povedal som potmehúdsky.
"Nechápem. Žartuješ? O čo ti ide?", spýtala sa stále so spadnutou sánkou.
"Mňa nenachytáš. Zapamätal som si, po minuloročnom fiasku, že máš meniny keď je v kalendári typické ruské meno. A dnes je Ivana a ja som nezabudol!"
"To, že je Ivana, je pekné, ale ja mám meniny na Borisa. O tri mesiace neskôr"
Zbledol som, ale po tomto trápnom momente som si už naveky zapamätal, že na Borisa treba kúpiť kyticu.

V októbri 2016 som už začal pokukovať po tom, čo jej kúpim. V tom čase akurát Ryanair spustil novú linku z Bratislavy do Nišu. A predaj spustil s akciovými cenami za 12 eur za spiatočnú letenku. Tak mi skrslo v hlave, že jej kúpim letenky. Veľmi dlho som nerozmýšľal.


letenky


Letenky som vytlačil, vložil do obálky a spolu s kytičkou som jej zablahoželal. Obálku nečakala. Vedel som, že ju prekvapím. Tak aj bolo. Opäť doširoka otvorené oči a pýta sa:
"To sú letenky?"
"Áno", odpovedal som s nepredstieranou hrdosťou v hlase
"Fííííha!" skríkla a začala čítať. "Nice, to ideme na Francúzsku riviéru?"
Tentokrát som vypleštil oči ja.
"Nie, to je Niš, nie Nice!"
"A to je kde, preboha?"
"V Srbsku!"
"Je tam more?"
"Odkedy má Srbsko more?"
"A čo tam budeme potom robiť"
"Ehm, no spravíme si tam dovolenku"



A tak sa začali naše prípravy na januárový pobyt v srbskom Niši. Skúmal som na internete, čo by sa tam dalo robiť. Je tam pomenej pamiatok a tak viem, že nebude hroziť celodenné lietanie po pamätihodnostiach, ako to bolo v Ríme, v Paríži, Prahe, Krakove, či Budapešti. Všetko sa dá prejsť za jeden deň. My však máme pobyt na štyri dni. Zvyšok dní som prenechal sladkému ničnerobeniu a skúmaniu tajomstiev miestnej balkánskej kuchyne. Čiže žiaden stres, len odpočinok a reset od celodenných stresov.

Bolo potrebné zabezpečiť si nejaké ubytovanie a ja som skúmal coachsurfing, airbnb i obligátny booking.com a nakoniec som skončil u posledne menovaného, nakoľko našou špeciálnou požiadavkou bolo bývať v centre a hlavne ubytovacie zariadenie muselo mať aj v treskúcej zime balkón. Nefajčiari nepochopia, fajčiari áno. Rozhodnutie padlo na CityCenter Apartement, ktorý sa nachádza priamo na pešej zóne. 



nasledujúce diely
NIE JE NIŠ AKO NICE (2.) - PRÍPRAVY

sobota 14. novembra 2015

BICYKLAMI PO ŠUMAVE (14.9.2015 - 21.9.2015) (5.)

Deň štvrtý - 17.9.2015 - Bezbicyklový

Už deň predtým som podľa predpovede počasia predpokladal, že dnes bude určité riziko dažďa, resp. prehánok. Ráno nás vítali oceľové mraky a vyzeralo to tak, že predpoveď sa naplní. Nevadí. I na takéto počasie sme boli pripravení. Spomenuli sme si na dávne povery, že najviac úrazov na lyžovačke (bicyklovačke, resp., dosaď hociakú dovolenkovú činnosť) sa udeje práve na štvrtý deň a tak vyberáme zo šuflíku náhradný program - spoznávanie okolia bez bicyklov. 

Základné údaje o tom, čo sa nachádza v okolí nášho hotela sme vedeli už doma a vedeli sme určite, že sa musíme ísť pozrieť na "chodník v korunách stromov". Mal som už určité predstavy o tom chodníku, ale to boli len z vysielania Discovery Channel a to bolo ešte na dôvažok niekde v Kostarike, v tropickej džungli. Ale aj napriek tomu, že tu by som nevidel bromélie, či iné epifyty, ani škriekajúce opice, či kŕdle pestrofarebných papagájov, sme sa rozhodli, že dnešný deň obetujeme tomuto chodníku. Podľa mapy mal byť na českom území na východnej časti Lipenskej priehrady. No ale na hoteli sme našli aj propagačné materiály o podobnej prechádzke v korunách, ale v Nemecku. Rýchly kuk do mapy a hneď sme sa aj rozhodli. Neuschönau je od nás vzdialený 40 kilometrov a Lipno 60 kilometrov. A keď som si prečítal poznámku o tom, že nemecká "stezka" je vraj najdlhšia na svete, cieľ bol jasný.


Vstup na chodník v korunách stromov

Neponáhľali sme sa, nemali sme iný program. Ležérnym tempom sme si pobalili ruksak a vydali sa autom na cestu. Pozdravili sme vietnamských obchodníkov, sociálne pracovníčky a vtom som si spomenul na sľub, ktorý som dal švagrovi. Že mu nafotím jeho bývalé kasárne, kde trávil nekončené dva roky ako pohraničiar - psovod. Problém však bol, že som nemal poňatia, kde tie kasárne sú. Povedali sme si, že sa musíme niekoho miestneho spýtať. Ľahko sa povie, ťažšie zrealizuje. Ako som už písal, mesto Strážný tvoria predajcovia na tržnici a zamestnankyne erotických salónov. Tých sa predsa nebudem pýtať. Neporadili by mi. Fakt to bol problém. Hľadali sme riadne dlho. Vtom sme si všimli pri jednom dome v záhrade staršieho pána s barlami. To musí byť miestny pamätník! Beu som vyslal na prieskum. Výborne! Pán bol fakt miestny a pamätal si i kasárne. Nasmeroval nás za mesto, smerom ku hranici. 

Keď sme šli na hraničný priechod, zistili sme, že inkriminovaná budova sa nachádza neďaleko rýchlostnej komunikácie - ale v opačnom smere. Tak sme si to museli nechať na spiatočnú cestu.

Cesta ubieha rýchlo, premávka je relatívne hustá, hlavne kamiónov je veľa. V dedine Neuschönau nás kvalitné značenie dovedie priamo na miesto. Výborne označené parkoviská, informačné tabule na každom kroku. 


Vo výške 25 metrov

Výstúpame na drevenú plošinu, kde je vstup na vyhliadkovú trasu. Vstupné je 9 eur. Začíname s prehliadkou. Obdivujem precíznu prácu s drevom. Celá trasa meria 1320 metrov a pohybujeme sa vo výške 25 metrov. Je to akoby ste sa prechádzali po streche desaťposchodového paneláku...  Je tak najväčšou stavbou svojho druhu na svete. Táto atrakcia bola daná do prevádzky v roku 2009. Takmer sa dotýkame vrcholcov jedlí so šiškami. Pohľad nadol mi spôsobí jemné vertigo. 

Pohľad dolu mne spôsobil mierne závraty

Celá cesta je doplňovaná rôznymi interaktívnymi informačným tabuľami, kde sa možno napr. dozvedieť o tom, ako funguje životný cyklus stromu od počiatku až po jeho smrť. Dozvedáme sa o rôznorodosti fauny a flóry lesa i o tom, aká je interakcia medzi jednotlivými živočišnými a rastlinnými druhmi. Zaujímavo pôsobí panel o lykožrútovi a dôsledkoch jeho nenažranosti. Kým na jednej strane sa klčuje hlava nehlava až na holorub, na druhej strane ponechávajú lesníci les tak, aby sa zregeneroval sám. Jasné, že mne sa páči ten druhý spôsob boja s drevokazným hmyzom.


Informačné tabule na chodníku

Kvôli deťom tu sú nainstalované rôzne preliezky a pohyblivé drevené tabule. Inak, celá cesta je krásne zrealizovateľná i pre vozíčkarov a na dôvažok - oni tu nepoznajú niečo ako sezónnu uzáveru. O chodník sa starajú i v zime a tak je možné spoznať i zimnú stránku bavorského lesa. 


"Adrenalínová" časť trasy

Terasa

Blížime sa k záveru chodníka a odrazu sa pred nami zjavuje obrovské vajce. Vyhliadková veža. Vyzerá veľmi vzdušne a moderne. Stúpame vnútorným, luxusne širokým chodníkom špirálovito nahor, až do výšky 44 metrov nad zemský povrch. Uprostred veže rastú 3 staré jedle a informačné tabule opäť ukazujú, čo a ako žije v rôznych poschodiach vysokých stromov. 


Vyhliadková veža
Vyhliadková veža

Chodník vo vnútri vyhliadkovej veže

Chodník vo vnútri vyhliadkovej veže

Chodník vo vnútri vyhliadkovej veže

Z hormnej priestrannje plošiny je úžasný výhľad na okolitú krajinu. Z jednej strany zalesnené hory nemecko-českého pohraničia a z druhej strany osídlená krajina s malebnými bavorskými horskými dedinkami. Nádherné ... 

Chodník vo vnútri vyhliadkovej veže

Chodník vo vnútri vyhliadkovej veže

Hore na vyhliadkovej veži

Ťažké čierne mraky tomu ešte dodávajú takú hrôzostrašnú atmosféru. Užívame si to tu. Je tu krásne. 15 minút však stačilo. Schádzame dolu a znova vzdávam hold architektovi i inžinierom, ktorí toto nádherné technické dielo stvorili.


Výhľady

V areáli neďaleko vyhliadkovej veže je aj zoopark s výbehmi pre zvieratá. Začína popŕchať. Rozmýšľame, či to absolvujeme ... Púšťame sa po drevenom chodníku , ktorý je umiestnený cca 30 centimetrov nad povrchom. Neničí sa tak pôdny podklad. Na konci chodníka, keď si máme vybrať smer, či pôjdeme k zubrom, alebo k medveďom sa rozpršalo. Hádžeme si mincou a volíme radšej ústup. 


Vzdušný chodník

Vzdušný chodník
Opúšťame parkovisko a prestáva pršať. Ako naschvál. Ale pokračujeme na ceste domov. Máme v pláne ešte obzrieť staré pohraničiarske kasárne. Našli sme ich hneď ako sme prešli hranice do Česka. Volím riskantnú odbočku k budove, ktorá je na rýchlostnej ceste na odbočke, kde je zákaz vjazdu. Úmyselne zákaz porušujem a odstavujem auto na odbočke. Prekvapuje ma malá budova, kde mohlo byť ubytovaných tak maximálne 40-50 vojakov. Skôr som mal predstavu o megaveľkých kasárňach pre celú rotu. Budova je opustená. Pred budovou je malý buzerplac, momentálne však zarastený burinou. Švagor o vojne rozpráva málo, viem len, že vo veľkej zime, ktorá tu na Šumave je, sa na "čiare" zohrieval o svojho psa. Ako sa stretávali na hraniciach so západonemeckými vojakmi, ako neďaleko cvičili americkí vojaci. Spravím zopár fotiek, natočím video a odchádzame do hotela. 


Bývalé kasárne pohraničnej stráže

Obligátne pivo na terase hotela, s obligátnou hlasnou jeleňou rujou. Do večera ešte ďaleko a tak sa vydávame na takú menšiu pešiu prechádzko do okolia. Vychádzame cez horné dvere hotela, priamo na lúku. Po nej ideme krížom nahor. Prederieme sa cez kroviny a pred nami ďalšie a ďalšie lúky, ohraničené malými alejami stromov, ktoré tak tvoria hranicu medzi jednotlivými pozemkami.


Nad hotelom

Na lúke nad hotelom

V jednej ohrade sa voľne pasú koníky. Už na pohľad vidno, že sú to ťažné kone, slúžiace na prácu v lese. To budú asi tí "soumaři" ... 


Koníky

Vchádzame do obce České Žleby a prechádzame okolo jedného z mnohých napájadiel, ktoré dali vlastne meno tejto obci. Napájadlá sú staré a kamenné. Zadržiavala sa v nich voda pre kone, ktoré tadiaľ premávali na svojej obchodnej ceste. 


Staré napájadlo

Prechádzame okolo starej drevenej tabuľky, označujúcej smer ku bývalemu kostolu sv. Anny. Na vyvýšenej lúčke nie je nič, len kríž a spomienka na to, že tu kedysi stál kostol pre 2600 farníkov. Po vojne však nebolo v móde prejavovať navonok svoju vieru a tak tí, čo tu ostali, alebo boli premiestnení, kostol zbúrali a rozobrali. Že sa takéto obludnosti robili v päťdesiatych rokoch som vedel, ale že táto udalosť sa stála až v roku 1966, tak to ma vcelku šoklo ... V šestdesiatomšiestom? Veď to už bol režim konsolidovaný a k takým výstrednostiach už nedochádzalo.


V obci České Žleby

Miesto, kde stál kedysi kostol svätej Anny
Pri príchode do hotela sme ešte zastihli pani riaditeľku na recepcii a tak sme sa jej spýtali, ako to bolo s tým kostolom ... Vraj v tejto oblasti prichádzalo všetko s veľkým oneskorením. Čím bližšie k západnej hranici, tým ďalej od ústrednej vlády. Bohužiaľ ...


Cestou do hotela

Keďže sme sa dnes neunavili, zvyšok večera strávim nad mapami skúmaním trasy na ďalší deň...

Plány na ďalší deň...


Video z dnešného dňa ...


pokračovanie čoskoro .... :)

Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - prvý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - druhý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - tretí diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - štvrtý diel


Trasa cesty