Deň prvý - 27.10.2016 - Dobro došli
Na počudovanie som večer zaspal, akoby ma do vody hodili, čo je pre mňa na cudzom mieste dosť netradičné. Ľahké raňajky (o desiatej), rozlúčkový drink a hajde na letisko. Teda nie priamo na letisko, ale na Galvaniho ulicu, kde je zberné parkovisko. Objednal som si ho v predstihu cez internet a spravil som dobre. Je malé, s kapacitou asi len 40 miest a všetko je plné. Na štyri dni ma stálo 17 eur. Na parkovisku vidíme mikrobus s EČV Spišskej Novej Vsi z ktorého vybehne usmievavý mladý muž so silným stredoslovenským prízvukom. Cepečkári boli obslúžení cepečkárom. Po zaparkovaní okamžite nasadáme do mikrobusu a za 5 minút sme na letisku. Som spokojný, sme tam viac ako 2 hodiny vopred. Ja totiž vždy pred cestou stresujem a pokojný som až vtedy, keď sedím v lietadle, lebo mám pred sebou vždy asi 25 katastrofických scenárov, ktorých výsledkom je zmeškané lietadlo. Bea, tá je presný opak. Tá by na čekin šla asi pol hodinu pred odletom ... keby som jej to dovolil. Ale nedovolím jej to nikdy. Zatiaľčo si ona vychutnáva posledné šluky cigaretového dymu pred budovou letiska, ja už rozmýšľam o tom, že by sme mali ísť na čekin. Nie je však ešte otvorený. Tak si sadáme do letiskového baru a dávame si antistresové menu. 2x Jägermeister a jedna Pepsi. 12 eur.
 |
| Antistresové menu |
Prichádza rad na elektronický čekin. Vravím si, skúsim to aspoň tu, v Bratislave, či to funguje. Pre istotu mám pripavený palubný lístok aj v papierovej podobe (predchádzam predsa realizácii katastrofických scenárov). Na čekine sú otvorené dve prepážky a keďže slečna sa v jednej prepážke vykecávala s nejakým známym, mierime k vedľajšej. Tam tróni dôležitý mládenec. Predkladáme obaja pasy a núkam mu do ruky môj mobil s oboma palubnými lístakmi. Chvíľka napätia ... mládenec vzal skener a oskenoval QR kód na mobile. Tak je to v poriadku! Opäť sa raz čudujem nad novodobými vymoženosťami techniky. Už chcem odchádzať, ale Bea sa pýta:
"Prosím Vás, len tak pre zaujímavosť. Mohli sme cestovať len na občiansky?"
Suverénny mládenec za pultom sebavedomo a bez rozmýšľania povie:
"Samozrejme!"
Bea sa však nedá.
"To aj keď Srbsko nie je v EU?", pýta sa s nedôverou v hlase.
"Vy kam letíte? Do Nišu? Samozrejme, že tam nie, to nie je EÚ. Som myslel, že letíte do Dublinu"
Pozriem ešte raz do mobilu na palubný lístok , kde je jasne napísané Niš, myslíme si svoje a radšej odchádzame. Ešte chvíľku sa potom smejeme nad tým, ako trápne sa snažil vykorčuľovať z tej situácie. A hlavne po tom, čo sme si zistili, že do Srbska stačí fakt len občiansky preukaz.
 |
| V tranzite bratislavského letiska |
Bea využíva poslednú šancu na cigaretu pred letiskovou budovou, ale hneď ako príde, ju už ženiem, aby sme absolvovali bezpečnostnú prehliadku. Usmieva sa, lebo vie, že ja už iný nebudem, aj keď máme more času. Na bezpečnostnej prehliadke nám letenky kontroluje jeden letiskový zamestnanec, ležérne sa opierajúc o stenu. Samotná prehliadka je dôkladná. Vyzliecť sa, odložiť elektroniku, tekutiny do 100 ml, dať dolu remeň i topánky. Prechádzam cez skener bez pípania. Celkom mimoriadny jav. Na konci pásu sa musím znova poobliekať, dať si remeň aby mi nespadli nohavice a obuť sa. Popri tom si všímam jedného zriadenca, ktorý žiada náhodných cestujúcich o špeciálnu prehliadku. Do akéhosi ručného skenera vkladá pásik papiera, veľmi slušne požiada o ster z dlaní a ešte prejde tým čudný prístrojom okolo pása. Z prístroja potom vytiahne papierik, vloží ho do ďalšieho prístroja, ktorý niečo vyhodnotí a púšťa cestujúceho ďalej. Celé to netrvá viac ako 30 sekúnd. Asi kontrola na prítomnosť drog. Aby som to zhodnotil. Kontrola bola prísna, ale zriadenci boli milí a slušní. (Čo tak vziať si príklad, sekuriťáci na košickom letisku?)
V tranzitnej zóne sa dlho nezdržíme, len rozmýšľame, čo si kúpime na "zabíjanie červíkov". Máme dilemu. Bea má radšej Fernet horký, ja zas Fernet citrus. Aby sa nikto nehneval, kupujeme oba. Hľadáme si našu bránu, kde budeme nastupovať do lietadla. Všimnem si, že je to na konci haly a prechádzame opäť ďalšou kontrolou dokladov. Vychádzame totiž zo Schengenu. Asi 30 minút pred plánovaným odletom prechádzame poslednou kontrolou na bráne. Po kontrole sa dostávame do malého uzavretého priestoru, kde sa tlačí viac ako 100 ľudí. Je tu nepríjemne teplo, všetci sme naobliekaní. Šokuje ma počet cestujúcich. Čakal som, že v lietadle bude tak 20-30 ľudí. Veď kto by, a na čo letel z Bratislavy do mesta, kde takmer nič nie je. Ale napodiv tu počujem aj slovenčinu, nielen srbčinu. Zbytočne sa netlačíme napred, a tak do lietadla nastupujeme poslední. Ďalší šok. Lietadlo je plné asi na 95%. Nuž a teraz prichádza na rad naša nová špeciálna batožina. Mám tak trochu obavy, či sa tie kufre zmestia do odkladacieho priestoru lietadla. Vyzerajú totiž veľké. Vkĺznu však do odkladacieho priestoru ako po masle.
 |
| Nástup do lietadla (mobilfoto) |
Ešte k tej príručnej batožine. Bol som si vedomý, že pri nízkorozpočtových leteckých spoločnostiach si treba dávať veľký pozor na tieto veci:
- spraviť si čekin vopred, ešte doma, aby ste nemuseli na letisku platiť nekresťanské peniaze
- pripraviť si batožinu presne podľa rozmerov a hmotnostného limitu danej leteckej spoločnosti (Wizzair povoľuje zdarma maximálny rozmer 42 cm, Ryanair 55 cm). Poznám rozprávania iných cestujúcich, ako museli platiť vysoký poplatok len za to, že rozmer ich batožiny bol o jeden jediný centimeter za limitom (však Janka R.?). Tu musím povedať, že nás na celej ceste nikto nekontroloval.
Máme sedadlá 28B a 28C, ktoré nám boli pridelené automaticky systémom. Sadám si do stredu a začínam si uvedomovať, ako Ryanair dokáže zväčšiť kapacitu lietadla. Jednoducho. Natlačí sedadlá čo najtesnejšie k sebe, aby sa do lietadla zmestilo čím viac sedačiek. Je to logické. Skúšam si zmerať vzdialenosť od brady ku opierke predo mnou a odhadujem to maximálne na 30 centimetrov. Trochu klaustrofobické. Šetrenie low-costu vidno i na tom, že chýbajú "grcacie vrecká", chýbajú bezpečnostné pokyny (tie sú nalepené samolepkou na operadle predo mnou), chýba onboard časopis. Ten čoskoro začnú rozdávať a následne na konci letu aj pozbierajú. Myslím, že je to celkom ekologické. Ryanair tak určite ušetril zopár stromov pred výrubom. Samozrejme, že nečakám za 12 eur jahody so šľahačkou a šampanské.
 |
| Bezpečnostné pokyny na opierke (mobilfoto) |
Štartujeme načas a po dosiahnutí letovej hladiny začínajú makať stewardi. Mimochodom, dvaja Česi a jedna Slovenka. Núkajú občerstvenie za poplatok (asi dvojnásobne drahšie ako na palube Wizzairu), teplé i studené nápoje a čerešničkou na torte je ponuka stieracích losov spoločnosti Ryanair. Prosím, aby ste ani náhodou neskúšali popíjať na palube z vlastných alkoholových zdrojov, lebo môžete skončiť ako táto britská pasažierka.
 |
| Plnka (mobilfoto) |
Len čo dokončí palubný personál svoju prácu, už aj začíname klesať. Na letiskovú plochu dosadáme 20 minút pred plánovaným príletom a pristátie je mäkkučké, ako do vatičky. Ja čakám, či nastane ten moment, keď zaznie potlesk. Zaznel.
 |
| Iľjušin IL-76D |
V Niši je mrazivo, ale krásne slnečno. Na letiskovej ploche je odparkovaný obrovský nákladný Iľjušin IL-76D azerbajdžanskej spoločnosti Azal Avia Cargo. Je to jediné lietadlo na ploche. Po rozume mi chodia myšlienky na ten trápny pocit, keď čakáte, že pristanete v Nice a vy ste v srbskom Niši. My sme chvalabohu vedeli, kam ideme a tak nás to neprekvapilo. No keď som sa pozrel na letiskovú budovu, tak som sa rozpakom neubránil. Myslím, že v Poprade či na Sliači majú väčšiu a krajšiu budovu. Horšiu som videl už len na poľnom letisku niekde na Kube, kde budova pozostávala z drevenej búdy veľkosti 5x5 metrov.
 |
| Dobro došli! |
Imigračná kontrola, po dlhej dobe pečiatka do pasu a my sa rozhodujeme pre spôsob, ako ísť do centra. Existujú 3 možnosti:
taxíkom - cena cca 5-7 eur
linkovým autobusom - cena cca 0,80 eur
pešo - zadarmo
 |
| Fešanda pred letiskom |
My si vyberáme taxík. Čítal som, že by sme si mali na letisku vymeniť eurá za dináre. Tak som sa rozhodol, že vymeníme 20 eur, vraj v meste je v zmenárňach lepší kurz. Je to tak, preto si na letisku rozmeňte len to, čo potrebujete platiť na cestu do centra. Treba si ale uvedomiť, že mesto Niš je okrem iného mestom zmenární. Na 100 metroch ulice ich môžete napočítať i 5. Kurz na letisku bol 1 euro - 121,200 v meste nájdete kurz o trošičku lepší - 123,250 RSD
 |
| Zmenáreň pred letiskom a náš budúci taxikár |
Pred letiskovou budovou patroluje ozbrojený vojak so samopalom. Hľadáme taxík a náhodu natrafíme na pána, ktorý má na krku veľkú visačku s označením TAXI. Nešpekulujeme a oslovujeme ho. Na našu otázku o cene, bez mihnutia oka povie 10 eur. Ja, keďže neznášam zjednávanie, ale nie som ani vôl, poviem sedem a dohodneme sa. Odvedie nás asi 30 metrov naľavo od letiska, kde je stanovisko taxíkov. Cestou v taxíku míňame dvoch Čechov s ruksakmi, ktorí si do mesta zvolili ten tretí spôsob - pešo. To môže trvať 20-30 minút. Taxíkom nám to priamo ku pešej zóne, kde máme ubytovanie, trvá asi 5-7 minút. Šofér po ceste nepovie ani slovo, predpokladám, že po anglicky ovláda len číslovky, aby si dojednal taxu.
Vystupujeme, berieme kufre a na pešej zóne, na ulici Obrenovićeva 7, identifikujeme podľa fotiek z Booking.com náš byt. Volám majiteľovi, že sme prileteli skôr, či môže prísť. Vraví, že o 15 minút je na mieste. Za ten čas si zbežne pozrieme našu časť pešej zóny a chceme ísť do informačného centra mesta Niš. Vo vnútri sa svieti, avšak na dverách je oznam PAUZA. Čakáme 10 minút, ale nakoniec to vzdáme. Nechcem, aby majiteľ bytu čakal na nás. Opak je pravdou. My stále čakáme na neho. Bola riadna kosa a my sme sa už nevedeli dočkať, kedy budeme v teple. Z diaľky vidíme vysokého uponáhľaného mladého muža. Predstavuje sa ako Božko. Vchádzame do vchodu, kde je menjačnica (zmenáreň), jedna z mnohých v meste. Na prvom poschodí je naše dočasné obydlie v Niši. Je to 76 m2 veľký byt s dvoma izbami, kúpeľňou, kuchyňou, jedálňou a balkónom. Práve kvôli fajčeniu takmer vždy berieme ubytovanie s balkónom. Keď však Božko povie, že sa môže fajčiť v celom byte, vidím spokojný úsmev na Beinej tvári. Nebude musieť mrznúť na balkóne. Dohodneme sa, že to bude povolené len v jedálni. Ostatné izby ostanú nefajčiarske. Po krátkom oboznámení sa s bytom, si ešte prejdeme scenár posledného dňa, zaplatíme 105 eur a následne Božko odchádza.
 |
| Darček v pešej zóne |
Vyberáme naše Fernety z bratislavského tranzitu a vtedy si uvedomujeme, že tekutiny sa nebudú môcť prenášať v batožine naspäť a že na nás tým pádom čaká na každého na štyri dni jedna fľaša... Budeme musieť bojovať!
Skúšam sa pripojiť na wifi, ale nejako sa mi nedarí. Na router sa napojíme, napíše mi "connected - not internet" ... Nechápem. Pokúšam sa ešte ďalších 10 minút, ale napokon to vzdávam a v duchu rozmýšľam, kde robím chybu. Niekedy tie moderné technológie idú mimo mňa ....
Skúšam sa pripojiť na wifi, ale nejako sa mi nedarí. Na router sa napojíme, napíše mi "connected - not internet" ... Nechápem. Pokúšam sa ešte ďalších 10 minút, ale napokon to vzdávam a v duchu rozmýšľam, kde robím chybu. Niekedy tie moderné technológie idú mimo mňa ....
 |
| Ulica Kopitareva - asi najmalebnejšia časť Nišu |
Vychádzame do ulíc, kde je riadne chladno a prechádzame sa po centre a blízkom okolí. Je večer a my začíname pociťovať hlad. Ja sa neskutočne teším na to, ako zhodnotím fakt, že v turistických sprievodcoch sa píše, že Niš je centrum srbskej gastronómie a že tu nájdeme tie najchutnejšie čevapi, pljeskavice a iné mäsové špeciality z grilu.
 |
| Kafana Kod Rajka |
V malej uličke Kopitareva nachádzame kafanu Kod Rajka. Kafana je v Srbsku niečo ako bistro, kde sa pije káva, alkohol podáva sa ľahké občerstvenie ale i normálne, plnohodnotné jedlo. Zvykne tam hrať i živá, alebo reprodukovaná hudba. Nie je to reštaurácia - je to proste kafana. Kod Rajka nevyzerá zvonku majestátne, skôr jednoducho. Tak isto je to i v interiéri. Ničím nevyniká, práve naopak, je to taká obyčajná miestnosť s asi dvanástimi stolmi. Jediný voľný hneď obsadzujeme. Na zahriatie si dávame rakiju. Z jedálneho lístka v srbčine si intuitívne vyberáme polievku. Ja som si vybral Pileći čorba (kurací vývar), Bea si vybrala Teleći čorba (teľací vývar).
 |
| Pileći čorba (mobilfoto) |
Keď to prišlo na stôl, už na pohľad to bolo odlišné od našich riedkych, priesvitných vývarov s niťovkami. Bolo to hustejšie, a plné mäsa. Už po prvých lyžiciach vieme, že je to jednoducho lahôdka. Neskutočne dobré. Po kratučkom čase prichádza na stôl nerezová misa s dvoma veľkými kusmi opečeného mletého mäsa na rošte. Pljeskavica a Pljeskavica gurman - plnená syrom a šunkou.
 |
| Pljeskavica (mobilfoto) |
Prvé sústo do úst a ja som pocítil neskutočnú rozkoš. Vynikajúca vôňa mäsa robeného na ohni a výborné, šťavnaté mäsko. Zajedali sme to najemno nakrájanou cibuľkou. Po slastných chvíľach som dostal chuť na horčicu. Skúsil som u čašníka slová mustard, horčica, gorčica, chorčica, ... ale jediné, čo doniesol bolo čili. Potom však poslal k nášmu stolu mladého časníka a ten už anglický názov poznal. Keby som ja vedel, že horčica po srbsky sa povie rovnako ako po nemecky zenf (Senf), bolo by hneď jasné. Účet vyšiel na 1270 RSD (10 eur). Keď si uvedomím, že v tom bol aperitív, polievka a mäsité jedlo, a hlavne, že to bolo neskutočne chutné a veľa, tak som vedel, že naša návšteva tohoto malého srbského mesta nebude márna.
Odchádzame z kafany do nočných ulíc (bolo niečo po 19,00) a všímam si, že ulice i reštaurácie sa začínajú plniť. V Srbsku je zvykom ísť večer najesť sa a pokecať si v spoločnosti priateľov. A keďže začínal víkend, nik nemal obavy z toho, že na druhý deň treba vstávať ráno do práce.
 |
| Večer v pešej zóne |
Prichádzame ku turistickej informačnej kancelárii a vidíme ten istý obraz ako na začiatku. Vo vnútri sa svieti a na dverách nápis PAUZA. Usmejeme sa a ideme ďalej. V Srbsku nekončí pracovná doba o 15,30 ani o 18,00. Niektoré obchodné prevádzky sú otvorené do 22,00 - 23,00. Šokujúce zistenie bolo, že viaceré pekárne (pekarna) sú otvorené non-stop! A ten výber v nich! Niečo úžasné.
Pár metrov od nášho bytu sú samoobslužné potraviny, kde si kupujeme pivo a džús na raňajky. Keď tak stojíme v rade do pokladne, začujem za mnou tlmený výkrik:
"Pozri sa, aké lacné!"
Nedá mi to a zbystrím, čože tak upútalo troch mladých chlapcov. Johnnie Walker Red label, 0,7 l za 1099 RSD (9 eur). Tak už viem, že sa mladíkom oplatilo priletieť s dvanásť eurovou letenkou do Nišu ...
Nedá mi to a zbystrím, čože tak upútalo troch mladých chlapcov. Johnnie Walker Red label, 0,7 l za 1099 RSD (9 eur). Tak už viem, že sa mladíkom oplatilo priletieť s dvanásť eurovou letenkou do Nišu ...
 |
| Akcija! |
Večer sa ešte márne snažím popasovať s wifi, ale opäť neúspešne. Rýchlo to vzdávam. V celom byte je ponuré svetlo. Všímam si, že v každej izbe svieti len jedna malá, asi 40 wattová žiarovka. Snažíme sa nájsť nejaké náhradné, ale nemáme úspech. Sprcha a do postele. Tu prichádza k našej obvyklej nočnej dileme. Ja chcem spať v teplučku, Bei by vyhovovalo asi 18 stupňov. Zaľahnem, avšak okolo tretej hodiny rannej sa budím na hluk. To sa srbská omladina vracia domov. Sú dosť hluční, resp. tie naše okná nemajú dobrú zvukovú izoláciu. Zachraňujú ma štuple do uší, ktoré si nosím na každú cestu. Je to moja záchrana...
nasledujúce diely
NIE JE NIŠ AKO NICE (5.) - ZOZNAMKA S NIŠOM
NIE JE NIŠ AKO NICE (6.) - NEDEĽA V NIŠI
NIE JE NIŠ AKO NICE (7.) - DOVIDJENJA, NIŠ! (+ZHODNOTENIE)
NIE JE NIŠ AKO NICE (5.) - ZOZNAMKA S NIŠOM
NIE JE NIŠ AKO NICE (6.) - NEDEĽA V NIŠI
NIE JE NIŠ AKO NICE (7.) - DOVIDJENJA, NIŠ! (+ZHODNOTENIE)
predchádzajúce diely:
