BICYKLAMI PO ŠUMAVE (14.9.2015 - 21.9.2015) (1.)

Deň nultý - Príprava

V roku 2013 a 2014 som na bicykli neprešiel ani jeden kilometer. Bol som rád keď som pešo prešiel na koniec izby, neskôr pred panelák a ešte neskôr dať kolečko okolo bloku. Na jar v roku 2015 som nesmelo oslovil Petra Thailona Mišovica, či by mi nerobil sparingpartnera na túre. No, niektorí by to nazvali dlhšou prechádzkou. Na Jahodnú sme sa vyviezli pohodlne autobusom a de facto sme takmer celú trasu klesali. Až neskôr mi Peter oznámil, že to bolo 16 kilometrov. To bola pre mňa výzva. Skúsime tie zvädnuté svaly trochu oživiť. Tak som začal, po oteplení, od mája, pravidelne chodiť do práce a z práce na bicykli 8 + 8 kilometrov. Neskôr sa pridala s rovnakou činnosťou i Bea. Občas, keď sme spoločne skončili v práci, tak sme si dali našu obľúbenú trasu na Bankov. Potom prichádzali víkendy a s nimi i otázka: Kam cez voľné dni? Tak sme si začali robiť trasy po Košickej cyklotrase do Krásnej, do Čane, či na Ružín. A išlo nám to. A ešte k tomu s nám to aj páčilo. Čo viac si želať? Nakoľko sme v lete 2015 neplánovali žiadnu dovolenku pri mori (deti to už pomaly berú ako záťaž), tak sme sa začali obzerať po niečom blízkom. Bea mala v pláne ísť do Maďarska a robiť cyklovýlety okolo Balatonu, môj plán bol prejsť sa po Dunajskej cyklotrase z Passau do Bratislavy, resp. do Budapešti. Peter mi raz povedal (po absolvovaní úseku Passau - Bratislava), že je to síce pekné, ale je to nuda. Môže sa mi dokonca stať, že by som od nudy zaspal priamo na bicykli ... 

Bicyklami zo Slovenského Nového Mesta do Košíc

Nechcel som teda riskovať pád s bicyklom do vôd Dunaja a tak som sa naklikal na mape cykloservera Česko a otváral som oči nad tým, koľkože je tu cyklotrás. A keďže som chcel zažiť tak ospevované nemecké, či rakúske cyklotrasy, tak mi do hľadáčika prišla Šumava. Jeseň. Ticho. Kľud. Padajúce lístie. Odpočinok a vegeťácke bicyklovanie. Videl som na mape, že by sme bývali niekde v nadmorskej výške cca 900 m n.m. a de facto by som sa pohyboval ako na Plešivskej planine. Proste rovinka a len kde-tu kopčúrik (ooooh, ako som sa ja len mýlil). Chcel som bývať niekde na samote, ďaleko od hluku. Som už predsa len starý, s našponovanými nervami, tak preferujem ticho. Aj preto by som najradšej vyberal hotely len z kategórie "adults only".

Hotel České Žleby na mape

Nie, nejedná sa o hotely erotického typu, ale o hotely, ktoré majú prísny zákaz vstupu pre deti do 15 až 18 rokov. Proste len ticho, kde v reštaurácii nepočuť vreskot rozmaznaných "frackov" vynucujúcich si pozornosť na svojich flegmatických, liberálnych rodičoch (tak ako na ostrove Kos v roku 2014), ale kde budem počuť len jemný cinkot príborov a pohárov a okolo mňa budú prúdiť naondulované, odfarbené, starostlivo upravené nemecké babičky a prababičky (tak, ako v novembri na Fuerteventure). No keďže v našich končinách ešte tento typ ubytovacích zariadení nie je až taký bežný, tak som musel ísť do rizika. A povedal som si, že veď ak by tam aj mraučiace detiská boli, budem ich vídať len pri raňajkách a pri večeri. Celý deň by sme boli vonku. Oko mi spočinulo na Hoteli České Žleby. Dlho som nerozmýšľal a tak som si cez cestovku objednal pobyt na týždeň v septembri. Aj napriek tomu, že na izbu v hoteli sa chodí "len" spať, tak ja som si vybral izbu 2+2. Jednak kvôli tomu, či sa náhodou nepodarí prehovoriť švagra, aby sa tu šiel pozrieť (slúžil tu u pohraničiarov v osemdesiatych rokoch), jednak, kvôli tomu, že preferujem väčší priestor. Bei som sa na nič nepýtal, lebo by som čakal otázky typu. Prečo tam? Prečo na bicykloch? Postavil som ju proste pred hotovú vec a len som jej poslal mailom link na hotel s termínmi, nech si vybaví dovolenku v práci, že som to už zaplatil. Prišli otázky typu: Prečo tam? Prečo na bicykloch? a hlavne ... : Ten hotel nemá balkón??? Kde si dám ráno cigaretku s kávou ??? Štebotal som jej niečo o zdravom spôsobe života a o tom, aké je to ľahké nefajčiť, ale nepochodil som. Nakoniec som jej povedal, že hotel už má (na rozdiel od fotiek na webe) pred reštauráciou krásnu, veľkú terasu.  To ju trochu obmäkčilo, nie však presvedčilo ...

hotel České Žleby

Tak sme už začali pomaly počítať dni do odchodu, keď Bea povedala, že za ten týždeň , čo máme do odchodu, by sme mohli vymaľovať obe detské izby. No zbohom .... Muž v domácnosti keď počuje o premiestňovaní nábytku, o rekonštrukcii, o opravách, či maľovaní v byte, tak sa mu začínajú ježiť všetky chlpy na pokožke. U mňa sa zježili i mihalnice ... Vedel som, že je to len otázkou času a tak či tak by ma to maľovanie bytu neobišlo. Tak som na to kývol. Rátal som, že jeden deň vypratanie izieb, druhý deň maľovanie, tretí deň zariadenie izby a štvrtý deň už len nohy a fernet s tonicom na stole. No určite ... Keďže moja manželka je pedant na detaily, tak som sa hlboko mýlil (ako už mnohokrát). Ešte deň pred odchodom sme len začali nosiť nábytok naspäť do izieb. To, že v ostatných izbách ostalo asi 10 prepraviek a 5 banánových škatúľ plných  vecí a tak sa v obývačke nedalo ani pohnúť, bolo asi to najmenej podstatné. Ale nakoniec sme predsa len v deň odchodu, v nedeľu  13.9.2015 začali pakovať tašky a ruksaky. Ja som zbežne skontroloval oba bicykle, rozobral kolesá a nastrkal som to všetko do kufra auta. Prihodil som ešte narýchlo kúpenú novú cyklotašku a nosič s tým, že keď prídeme na hotel, tak to na mieste spojazdním. Plán bol opustiť naše milované, rozkopané Košice o deviatej, avšak horko-ťažko sme štartovali až po jedenástej. A to som mal v pláne ešte pozbierať niekoľko kešiek po ceste. Vzhľadom na časovú stratu sme na úseku Košice - Bratislava absolvovali len dve. Nechceli sme totiž prísť neskoro k Janke, u ktorej sme mali prespať a až na druhý deň pokračovať na Šumavu. Šli sme južnou trasou a mimo diaľníc. Vidiac a cítiac (ne)kvalitu cestných komunikácii som sa ubezpečoval, že chápem, že nikto zo zahraničných investorov nechce strkať svoje peniaze do miest a obcí s tak nekvalitnými cestami, aké sa nachádzajú na juhu a východe Slovenska. Len na úseku za Rožňavou sa stojí na asi siedmich semafóroch (minimálne od apríla 2015), kvôli opravám ciest. Miestni "šráci" s ešpezetkami RV a RS si to na drzovku švihali aj napriek tomu, že svietila červená. Možno ich dráždila a tak si to šmykli aj napriek zákazu. Nem problém ....

Ešteže Bea nutne potrebuje zdravotné prestávky na cigaretu, a tak sa mi vždy naskytne príležitosť zakamuflovať to, že zastaneme pri nejakej zaujímavej keške. Cez Lučenec sme už dávno nešli a tak sme si oprášili na spomienky spred 30 rokov, kedy sa prechádzali okolo mesta. Mesto sa rozrástlo, žije to tam, ale neviem, ako by som reagoval na pôvodne NAJvyššiu budovu na Slovensku so 40 poschodiami a s výškou 125 metrov. Ale to NAJ ostalo len v plánoch. Nakoniec sa investori museli uspokojiť "len" s výškou cca 77 metrov. Aj tak mi tá budova v Lučenci skôr pripomína výkričník v siluete mesta. Pri nej sme sa však na cigarpauze nestáli, ale zaparkovali sme pri "egyptskej pyramíde". Keška v pohode nájdená. Chceli sme sa v budove i najesť, ale nakoľko nemali nič z hotových jedál, pobrali sme sa ďalej, v nádeji, že cestou snáď nájdeme iné možnosti na jedenie .... Omyl .... Cez Veľký Krtíš sme len prebehli a potom sme už len prechádzali po mne neznámych cestách, kde nebolo nikoho a ničoho. V GPS-ke začala Bea hľadať, kde sa nachádza niečo najbližšie na jedenie. Do Balážskych Ďarmot (Ballassagyarmata) sa mi však ale nechcelo. Všetko ukazovalo len do Maďarska. Po dlhých kilometroch sme na poslednú chvíľu objavili zastrčený motorest Lucina pri Horných Semerovciach. Už nám bolo všetko jedno  a tak sme si na rýchlovku dali vyprážaný syr s hranolkami. Na otázku, či majú čapovanú kofolu, sme dostali len strohé ... Nie, len "lievanú" ... 

Nasadať! Ide sa ďalej. Dostali sme totiž telefonické avízo, že Janka pre nás na večeru chystá jelení perkelt a že k nej príde na návštevu i Agi s manželom. Vedel som tak, že dnes pred polnocou nepôjdem spať ...

Ďalšia keška, kde by si Bea znížila svoj kyslíkový dlh a mne by pribudol bodík do geocachingu, bola v Galante pri renesančnom kaštieli Esterházyovcov. Tu som nebol hádam aj viac ako 35 rokov, i napriek tomu, že som každé leto môjho predpubertálneho veku trávil u starých rodičov v Seredi. Rýchle ťahy cigaretou, rýchle ťahy pri hľadaní kešky a po 5 minútach už som aj velil na odchod. Šup, šup do auta a už sme si predstavovali voňavú divinu v Bratislave.. Nuž ale obchádzka pri Sládkovičove a príšerný stav a opravy Starej Seneckej cesty ma ubezpečili, že katastrofálne cesty majú i naši priatelia na "dolniakoch". Na počudovanie sa zápchy v Bratislave nekonali, aj keď bol koniec víkendu. Zrejme preto, že si mnoho ľudí spravilo predĺžený víkend kvôli štátnemu sviatku v utorok. Nasledovalo vrúcne stretnutie s Jankou a čo mňa na najviac potešilo, prázdne parkovacie miesto vo dvore baráku. Nechcelo sa mi totiž na noc vykladať celé auto aj s bicyklami.

pohľad z Jankinho okna

Po výbornom jeleňom guláši sa len tak zaprášilo, a o chvíľu prišla i Agi s Ivanom a debata začala naberať na obrátkach. Ivan nás po pár hodinách opustil a ja som ostal osamotený v obkľúčení troch nabrúsených ženských jazýčkov ... Okolo polnoci som to zabalil, lebo únava zo šoférovania zohrala svoju rolu. Na druhý deň ma totiž čakala 500 kilometrová štreka na Šumavu...

Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - druhý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - tretí diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - štvrtý diel