BICYKLAMI PO ŠUMAVE (14.9.2015 - 21.9.2015) (2.)

Deň prvý - 14.9.2015 - Presun

Nevýhodou východniarov je, že kamkoľvek chcú cestovať, trvá im to oproti Bratislavčanom dvakrát dlhšie. Teda - pokiaľ nechcú cestovať do Vysokých Tatier, alebo na Ukrajinu. No ale kto z nich by cestoval na Ukrajinu? Mňa to doteraz de facto ani netankovalo, ale prišiel som na to, až keď sme šli v jedno leto autom do Talianska, Chorvátska a v zime do Rakúska na lyžovačku. Je rozdiel vybrať sa ráno v zime na Semmering, alebo do predražených Tatier. A pre takéto ( a iné ) prípady tu máme našich priateľov v Bratislave. Spojíme príjemné ( dlhé kecanie do noci, večera, niečo popiť ) s užitočným ( skrátenie cestovného času na cestovanie ). 

To, že som v predchádzajúcu noc šiel skôr do postele, automaticky neznamená, že som sa vyspal. Ja to volám cestovná horúčka. Neviem zaspať, rozmýšľam, či máme všetko, či sme niečo nezabudli, či bude všetko v poriadku. Jesť veľa nemôžem, lebo mám žalúdok stiahnutý na minimálnu veľkosť a veľa času strávim čítaním kníh - ale na záchode. Ráno som bol hore už s prvým štebotom vtákov, teda s prvými štartujúcimi autami pod oknami. Naschvál som pobudil všetkých hrmotným presunom po vŕzgajúcich parketách. Nie na prieky, ale kvôli tomu, aby sme si ešte raz všetko prebrali, či máme všetko. Neprebudené, scvrknuté tváre mi vraveli: "Hmrb kwmw...." Preložil som si to ako "Urob kávu ..." Po dvoch minútach čakania pri tichej rýchlovarnej kanvici som pochopil, že asi bude fungovať inak ako tá naša. Túto trebalo dať zástrčku do zásuvky .... Nakoľko viem, po takmer 25 rokoch manželstva, že rozhovor, ktorý by mal mať ráno aký taký zmysel, môžem začať zásadne až po Beinej prvej káve a cigarete, udržoval som tiché prímerie. To sa už pozobúdzali aj Janka s Agi a začali po...ma...lé ranné obyčaje. Pomalé boli hlavne kvôli tomu, že naše dievčence si zrejme všetko nestihli dopovedať ani v noci a tak pokračovali i ráno. Na rad prišli ďalšie kávy a čaje a už sa začali smažiť vajíčka na panvici. Znova diškurky. Chceli sme vypadnúť ráno. Nuž ale vis maior a Bea rozhodli inak. Nakoniec sme sa z Bratislavy pohli až krátko po jedenástej. Nervozita zo mňa spadla až po tom, čo sme prešli slovensko - rakúske hranice. Vedel som, že počet nevychovaných šoférov sa totiž niekoľkonásobne zníži oproti Slovensku. V dedine každý dodržiaval päťdesiatku, nikto na nikoho neblikal, netrúbil, nelepil sa na nikoho. Chodci smelo prechádzali cez priechody, lebo vedeli, že im každý šofér zastaví. Benzín lacnejší a k tomu ešte to najdôležitejšie - cesty bez výtlkov. No taký malý automobilový eden...

Mapa s trasou

Hneď v Hainburgu som neodolal a poctil som môjho tátoša lacnejším rakúskym benzínom. Naštartujem ... a na displeji začalo neúprosne blikať LOW OIL! LOW OIL! LOW OIL! ... No fasa .... povzdychol som si ( a začal nadávať - nielen v duchu). Ja som totiž len užívateľom auta. Som technický antitalent s diagnózou ORĽ (Obe Ruky Ľavé). Auto je pre mňa len prostriedok na zvezenie. Viem kde je motor, kde je kufor a na čo slúži každý gombík v interiéri auta (teda okrem dvoch). Ale to je tak asi všetko. Spustil som vodopád paniky a pohol sa pomaly z pumpy preč. Kolieska v mozgu roztočili brutálny pohyb, aký vedci nebadali ani v hadrónovom urýchľovači vo švajčiarskom CERN-e. Takto som sa šinul po Hainburgu tridsiatkou a už som pred sebou sledoval scény z filmu Nezvratný osud (Final Destination). Zadretý motor, vybuchnuté auto a ... dovolenka ešte pred začiatkom v prdeli. Prešiel som okolo jednej pumpy, druhej pumpy a bleskovo som sa rozhodol, že predsa len na pumpu zájdem. Otvorím kapotu a múúúúúdro sa pozerám do motora. Úporne hľadám odmerku na olej. Á, tu je! Spomenúc si na to, ako môj otec pravidelne kontroloval olej vo svojej Škodovke 100L, odniekiaľ som vybral servítku, otrel odmerku, znova zasunul, znova vytiahol a ... videl som len takú čiernu machuľu. A určite nie medzi ryskami. I vravím si .... Múdri technici v Nissane určite nastavili kompjúter tak, aby v dostatočnom predstihu varoval šoféra. A čo keď nie? Nuž dlho som nerozmýšľal a začal som hľadať, aký typ motorového oleja do môjho autíčka ide. Tápal som ... Spomenul som si, že pri poslednej výmene mi na vnútro motorového krytu dali nálepku s typom oleja a s počtom kilometrov. Je tam! Odľahlo mi. No ale keď som zistil, že sa dá z nálepky dešifrovať len ..W40, panika pokračovala. Čo bolo pred "W" som lúštil čelovkou. Našiel som tam päťku. Takže 5W40 ... Pozerám lepšie ... Je tam ešte pred tým jednotka? Hanba, nehanba, zašiel som za obsluhou čerpacej stanice a začal som oprašovať moje nemčinárske vedomosti spred roka 1985 ... "Entschuldigen Sie mich, bitte. Ich habe ein kleines Problem". Nejako som mu vysvetlil môj problém s výstrahou LOW OIL! a nakoniec sme z jeho katalógu vyzistili, že bude nutné doliať 5W40. Jasné. Bol to jeden z najdrahších olejov, aký som kedy videl. Na výber som ale veľa nemal. Obsluha si nasadila ochranné rukavice a odbornými ťahmi skontrolovala rysku, skonštatovala "Eine sehr schwarze Farbe" a naliala celú fľašu tam, kam patrí. Bea bola zaplatiť necelých tridsať ojro a ja som s napätím naštartoval a čakal ... Žiadna výstraha! Môžeme pokračovať. Od radosti som dostal aj chuť na cigaretu. Ale odolal som ...



Zastali sme až pred Seyringom, aby sme odlovili kešku Burj Al Arab ******. Mala 370 bodov obľúbenosti, tak to musela byť pecka. A de facto aj bola. Už som sa s niečim podobným stretol niekde pri Kaprune. Vzal som na putovanie so sebou jeden Travel Bug a jeden Geocoin. Hneď v neďalekej obci si sa zastavili po ďalšiu kešku pri starom vinárskom lise. V Stockerau krátka prestávka na nasýtenie v McDonald´s. A odtiaľ sa cesta už zrýchlila, prechádzalo sa cez čoraz menej dedín. Za Atzelsdorfom sme si spravili prestávku pri pamätníku ranokresťanského svätého Christophora a s rakúskymi keškami sme sa rozlúčili pohľadom na Schrems. 

Bez pätníkov, bez deliacej čiary

Keď sme prekročili rakúsko - české hranice, už sa nám dýchalo ľahšie s pocitom, že sme už aspoň v cieľovej krajine. Ale točili sme sa po úzkych cestách  v okolí Třeboňa, Českých Budějovíc a Prachatíc. Začali sme stúpať do vyšších nadmorských výšok, pribúdalo ihličnatých stromov, cesty sa ešte viac zúžili, zmizli pätníky i stredové deliace čiary. Dedín pomenej. Začala divočina. Posledné kilometre vždy trvajú najdlhšie a preto sú najnebezpečnejšie. Už už nám GPS ukazovalo posledných 20 kilometrov, ale rozkopávka a uzavretý most boli proti. Niečo pred večernou šiestou hodinou sme konečne zazreli pred sebou náš hotel. Konečne! Teraz už len vybaliť tie tašky a ruksaky, poskladať bicykle, odložiť si ich do úschovne, dať si pár Fernetíkov, večeru a potom už len zaľahnúť a odpočívať. 

Na recepcii nás so širokým úsmevom a širokým výstrihom privítala milá mladá recepčná ako posledných hostí, na ktorých čakala. Obvyklé ceremónie a odovzdanie kľúčov. Bea preventívne ani neniesla hore batožinu. Vedela prečo. O minútu sa vrátila naspäť na recepciu, že to je malá izba typu šatndard. My sme však mali na objednávke izbu 2+2. Recepčnej zamrzol úsmev, ale riešila to profesionálne. Popri tom, že nám oznámila, že sú beznádejne plní, skontrolovala objednávku i voucher a zistila, že nejako nejdú dohromady. Z voucheru si opísala hotline cestovky, ale z druhej strany sa len ozvalo "ha-la-li" ... nezriadený smer. Pre istotu to ešte raz pomaly zopakovala, ale výsledok bol rovnaký. Dobrá vizitka cestovky ... Volala do rezervačného systému, do ústredia cestovky, ale tí všetci si len umývali svoje rúčky v Pilátovej miske. Recepčná sa ospravedlnila za nich (lebo cestovka toho nebolo schopná) a povedala, že spíšeme reklamáciu a uvidíme, čo bude zajtra.

Auto s nákladom bicyklov

Potom to už šlo fakt podľa plánu. Dva, tri fernety na uvoľnenie, večera, po večeri pivko na terase, sprcha a odpočinok. A ja už som mal na utorok pripravenú našu prvú ostrú cyklotrasu. Tú som si pripravil ešte doma z mapy. Ale mapa a realita mi ukázali, že príprava asi nebola dôsledná ...

Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - prvý diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - tretí diel
Bicyklami po Šumave (14.9.2015 - 21.9.2015) - štvrtý diel